Boston Bruins
Boston Bruins patrí k šiestim najstarším klubom NHL, ktoré tvoria tzv. Original Six. Vo svojej histórii sa medvede päťkrát tešili zo zisku Stanley Cupu (1929, 1939, 1941, 1970, 1972) a do finálových bojov o slávnu trofej sa dostali celkovo až 17-krát.
Slávny americký klub založil obchodník Charles Adams. Ako majiteľ Brookside Stores chcel svoj tím odieť do žlto-hnedých farieb. Okrem toho vyžadoval, aby názov klubu vyjadroval silu. Jeden z fanúšikov mu na základe týchto požiadaviek navrhol názov Bruins (medvede). Logom sa stalo čierne písmeno B umiestnené uprostred čierneho kruhu. Kruh pretína viacero žltých priamok, ktoré sú lemované čiernou farbou.
Boston disponuje i farmárskym tímom Providence Bruins, ktorý pôsobí v AHL.
Boston Bruins sa stal 1. novembra 1924 prvým americkým klubom v NHL. V prvom zápase v histórii zdolali medvede Montreal Maroons na domácom ľade 2:1. Potom sa však ukázalo, že všetko chce svoj čas a nasledujúcich 11 zápasov skončilo prehrou Bostonu. Debutová sezóna sa tak skončila posledným miestom v lige a bilanciou 6-24.
Slabé výsledky pokračovali i v sezóne 1925-26, kedy Bruins nevyhrali v prvých pätnástich súbojoch. Potom sa však medvede rozzúrili a svojích súperov začali poriadne hrýzť. Z posledných 21 stretnutí vyhrali až 17 a to stačilo na celkové štvrté miesto.
O rok neskôr začal v drese Bruins žiariť obranca Eddie Shore, ktorý doviedol Boston po prvýkrát v histórii do play-off. Po základnej časti patrila medveďom v Americkej divízii s bilanciou 21-20-3 druhá priečka. V play-off predvázali Bruins skvelý hokej a po víťazných sériách s Chicagom a NY Rangers sa dostali až do finále Stanley Cupu. Tam však už boli nad ich sily senátori z Ottawy, ktorí získali trofej po štyroch zápasoch.
Najvýraznejšou osobnosťou Bruins v sezóne 1927-28 bol brankár Hal Winkler, ktorý dokázal vychytať 15 shutoutov v 44 zápasoch. Aj jeho zásluhou získali medvede svoj prvý divízny titul. V semifinále vyraďovacej súťaže stroskotal Boston na hokejistoch NY Rangers.
Po štyroch sezónach sa na lavičke Bostonu po prvýkrát menil tréner, keď Arta Rossa nahradil Cy Denneny.
20. novembra 1928 otvárali Bruins v zápase s Montrealom Canadiens (0:1) nový štadión Boston Garden. Nová hala bola svedkom mimoriadne úspešnej sezóny. Boston obhájil divízny titul a v semifinále vyraďovacej časti zdodal silný Montreal. Na tomto úspechu sa veľkou mierou podieľal dvoma čistými kontami brankár Tinny Thompson. V prvom americkom finále následne získali hokejisti Bostonu Bruins svoj prvý Stanley Cup v histórii.
Po majstrovskej sezóne sa vrátil na striedačku tréner Art Ross a dominancia Bruins pokračovala. V základnej časti dosiahli medvede výbornú bilanciu 38-5-1, vrátane 14-zápasovej víťaznej série. Cooney Weiland sa zároveň stal najproduktívnejším hráčom ligy. V play-off pokračovala spanilá jazda Bruins vyradením Montrealu Maroons, ale vo finále im pokazil radosť ďalší montrealský tím – Canadiens.
V sezóne 1930-31 obhájil Boston víťazstvo v Americkej divízii, ale v play-off opäť nedokázal nájsť cestičku cez Montreal Canadiens. Nasledujúci ročník priniesol sklamanie, keď Bruins skončili s bilanciou 15-21-12 až na poslednom mieste. Veľkú zásluhu na tom mal nešťastný obchod, keď za Dutcha Gainora prišiel Joe Jerwa, ktorý neodohral za celú sezónu v drese s medveďom na prsiach ani jeden zápas.
Bruins pokračovali v hre založenej na brankárovi Tiny Thompsonovi (držiteľ Vezina Trophy) a Eddiem Shorovi (držiteľ Hart Trophy). V ročníku 1932-33 sa opäť vrátili na víťaznú cestu, ale v play-off nestačili na Toronto Maple Leafs. Séria s kanadským tímom obsahovala až štyri predĺženia, vrátane dovtedy najdlhšieho zápasu v histórii, ktorý trval až 104 minút.
V prvom zápase sezóny 1933/34 sa museli Bruins zaobísť bez služieb Eddieho Shora, ktorý bojoval o nový kontrakt. Dnes v podobných situáciách ide hráčom o milióny, vtedy žiadala hviezda Bostonu 7500$. Situácia sa ešte zhoršila po Eddieho tvrdom faule na Ace Baileya, po ktorom musel hráč Toronta ukončiť kariéru. Shore inkasoval trest zákazu štartu v 16-tich zápasoch a medvede skončili až na poslednom mieste s bilanciou 18-25-5.
O dôležitosti Shora pre Boston sa presvedčili diváci i v sezóne 19934/35. Eddie produkoval senzačný hokej, získal ďalšiu Hart Trophy a doviedol Bruins k víťazstvu v Americkej divízii. V play-off sa však skončila púť medveďov po štyroch stretnutiach s Torontom Maple Leafs.
Tiny Thompson ostal spoľahlivou oporou v bráne Bruins i v sezóne 1935-36. Gólman Bostonu nastúpil vo všetkých 50-tich zápasoch sezóny a ako prvý brankár v histórii zaznamenal nahrávku na gól (dokonca až dve). Vo vyraďovacej časti sa však zopakoval scenár z predošlého ročníka a z postupu sa opäť tešilo Toronto. Podobná situácia nastala i v sezóne 1936-37, medvede si však tentoraz vylámali zuby na Montreale Maroons. Zakliatie play-off sa Bostonu nepodarilo prekonať ani o rok neskôr, keď Bruins nestačili na Toronto Maple Leafs. Po základnej časti im pritom patrila prvá priečka. Náplasťou na neúspech v nadstavbovej časti boli Vezinova trofej Tiny Thompsona a Hartova trofej Eddieho Shora.
Pred sezónou 1938/39 šokoval fanúšikov odchod brankára Thompsona do Detroitu Red Wings. Jeho miesto v svätyni Bostonu zaujal Frankie Brimsek, ktorý sa okamžite uchytil. Nováčik privádzal strelcov súperov do zúfalstva a po sezóne mu udelili Calder Trophy i Vezina Trophy. Základnú časť ukončili medvede s bilanciou 31-12-5 a prvým miestom v tabuľke. V semifinále play-off sa poriadne zapotili s NY Rangers, keď o postupe Bruins rozhodoval až siedmy zápas. Spoluhráči mohli bozkávať hokejku predovšetkým Melovi Hillovi. Ten totiž rozhodol o víťazstve v predĺžení až v troch prípadoch. Finále už bolo oveľa ľahšou záležitosťou a po piatich súbojoch s Torontom mohli hráči Bostonu po druhýkrát v histórii dvíhať nad hlavy Stanley Cup.
Napriek odchodu Eddieho Shora pokračovali Bruins v skvelých výkonoch i v ročníku 1939/40. Boston sa stal opäť víťazom základnej časti a hráči Milt Schmidt, Woody Dumart a Bob Bauer (ich slávny útok dostal názov Kraut Line) obsadili prvé tri priečky kanadského bodovania ligy. V play-off však stroskotali hráči s béčkom na hrudi na jazdcoch z New Yorku.
Dominancia Bruins v základnej časti pokračovala i v sezóne 1940/41. Od januára do marca prehrali len jediný zápas a Bill Cowley získal ako najproduktívnejší hráč ligy Hart Trophy. V semifinále play-off dokázali otočiť sériu s Torontom z nepriaznivého stavu 2:3 na zápasy a vo finále si suverénnym spôsobom poradili v štyroch zápasoch s Detroitom Red Wings. Boston tak oslavoval druhý Stanley Cup v rozpätí posledných troch rokov.
Sezónu 1941/42 poznačila druhá svetová vojna. V jej dôsledku prišli medvede o viacero kľúčových hráčov, vrátane Milta Schmidta, Bobbyho Bauera a Woodyho Dumarta. Strata ofenzívnej sily znamenala prepad na tretie miesto ligovej tabuľky. V play-off sa po postupe cez Chicago museli Bruins zmieriť s porážkou, ktorú im uštedrili hokejisti Detroitu. O rok neskôr sa snažil Boston vyriešiť situáciu, ktorú spôsobila vojna angažovaním mladučkého Bepa Guidolina. Ten mal v tom čase len 16 rokov a stal sa najmladším hráčom v histórii NHL. Nízky vek nehral žiadnu rolu a vo formácii s Billom Shillom a Donom Gallingerom podával Bep výborné výkony. Celkovo obsadil Boston druhé miesto v lige a vo vyraďovacej časti si v prvom kole poradil s Montrealom Canadiens. Na Detroite si však medvede druhýkrát v rade vylámali zuby.
V sezóne 1943/44 prekonal Herb Cain so ziskom 82 bodov rekord, ktorý dovtedy držal Cooney Weiland. Problémom bol však brankársky post. Franka Brimseka povolali do armády a Bert Gardiner mal slabý priemer 5,17 inkasovaných gólov na zápas. Niet divu, že Boston obsadil až piate miesto a po dlhej dobe sa nedostal do play-off.
V poslednej „vojnovej“ sezóne obsadili medvede štvrté miesto a opäť sa prebojovali do bojov o Stanley Cup. V sérii s Detroitom viedli už 3:1 na zápasy, ale napokon si nechali postup uletieť spomedzi prstov a do ďalšieho kola leteli červené krídla. S trénerskou lavičkou Bostonu sa po štvrtýkrát a naposledy rozlúčil legendárny tréner Art Ross, ktorý strávil ako tréner Bruins dohromady 16 rokov.
Sezóna 1945/46 priniesla návrat Franka Brimseka, Milta Schmidta, Bobbyho Bauera a Woodyho Dumarta z vojny. Sila medveďov stúpla a výsledkom bolo druhé miesto v lige. Vo vyraďovacej časti roztrhali dravé šelmy Detroit, ale na Montreal Canadiens im už sily nezostali. Takmer rovnaký scenár sa opakoval i o rok neskôr. Po odchode Bobbyho Bauera obsadili v sezóne 1947/48 Bruins tretie miesto v základnej časti, ale v play-off nasledoval rýchly koniec po knokaute zo strany Toronta Maple Leafs.
25. výročie založenia klubu oslávil Boston novými dresmi s výrazným písmenom „B“ na hrudi. Tieňom nad solídnou sezónou bola tragická smrť syna brankára Franka Brimseka. Po druhom mieste v základnej časti bolo rýchle vypadnutie po sérii s Torontom sklamaním.
V sezóne 1949/50 sa medzi žrde bostonskej bránky postavil Jack Gelineau a za svoje výkony si okamžite vyslúžil Calder Trophy. Bruins však prehrali desať z posledných trinástich zápasov základnej časti a po prvýkrát po šiestich rokoch sa nedokázali prebojovať do vyraďovacej časti.
Milt Schmidt bol so 61 bodmi najproduktívnejším hráčom Bruins i v sezóne 1950/51 a ako najužitočnejší hráč ligy si vyslúžil Hart Trophy. Štvrté miesto stačilo Bostonu na postup do play-off, ale tam skončila ich púť na Toronte. O rok neskôr strelili Woody Dumart a Milt Schmidt svoje jubilejné dvesté góly a tretí člen ich slávneho útoku (mal prezývku Kraut Line) Bobby Bauer ukončil kariéru. Vo vyraďovacej časti skončili medvede po dramatickej sedemzápasovej sérii na hokejkách Montrealu Canadiens. Ročník 52/53 priniesol Bostonu tretie miesto v základnej časti, pričom brankár Sugar Jim Henry zaznamenal solídny priemer 2,46 gólu na zápas. V play-off si žlto-čierno-hnedí poradili s Detroitom, ale na Montreal už nestačili.
Medvede pritvrdili a v sezóne 1953/54 nazbierali najviac trestných minút v lige (685). V nadstavbovej časti sa museli zaobísť bez Billa Quackenbusha a Reala Chevrefilsa a to dokázal Montreal Canadiens stopercentne využiť.
Po sezóne 1954/55 zavesili na klinec korčule dlhoročné opory Woody Dumart a Milt Schmidt. Napriek negatívnej bilancii postúpil Boston do play-off, ale tam jeho ambície opäť zmarili hráči Montrealu. Odchod skúsených útočníkov sa prejavil o rok neskôr, keď Bruins nastrieľali najmenej gólov v lige (147). Až v jedenástich prípadoch pritom neprekonali brankára súperov ani raz. Výsledkom bolo piate miesto a neúčasť v play-off.
Napriek strate brankára Terryho Sawchuka a ukončeniu kariér Hala Laycoa a Billa Quackenbusha obsadili medvede v sezóne 56/57 tretie miesto a v play-off prešli cez Detroit. Vo finále však strelili len šesť gólov a po piatich súbojoch sa opäť tešili hráči z Montrealu.
Bruins sa zapísali 18. januára 1958 ako prvý tím NHL, v ktorom nastúpil na zápas hráč čiernej pleti. Priekopníkom bol Willie O´Ree, ktorý v danej sezóne odohral len 2 zápasy. Celkovo absolvoval počas svojej kariéry 45 stretnutí, ale z jeho odvahy ťažili v budúcnosti viacerí černosi. V play-of sa medvede prehryzli po šiestich zápasoch cez NY Rangers, pričom v posledných dvoch súbojoch nastrieľali skvelých 14 gólov. Vo finále však predstavoval Montreal nedobytnú pevnosť.
V sezóne 1958/59 zaznamenali až piati hráči Bruins hetrik a do vyraďovacej časti postupovali z druhého miesta. Po ťažkom boji s Torontom sa však sezóna skončila už po prvom kole. V nasledujúcom ročníku žiaril Bronco Horvath, ktorý obsadil druhé miesto v kanadskom bodovaní ligy, pričom zaznamenal šnúru 22-zápasov, v ktorých dokázal zabodovať. Brehy play-off však ostali pre Boston vzdialené. Ešte horšie to bolo v sezóne 60/61, keď vyhrali Bruins na ľadoch súperov len 2 zápasy. Brankári medveďov inkasovali najviac gólov v lige a hráči s béčkom na dresoch sa tak ocitli na samotnom dne ligovej tabuľky.
Bieda Bostonu pokračovala i v sezóne 1961/62. Bruins prehrali prvých osem stretnutí a neskôr zaznamenali 20-zápasovú sériu bez výhry. Manažment však urobil geniálny ťah, keď si zmluvne zaviazal v tom čase len 14-ročného Bobbyho Orra.
Trápenie Bostonu nekončilo a po viacerých slabučkých sezónach sa do play-off prebojovali až v ročníku 1967/68. Návrat do vyraďovacej časti po desiatich rokoch sa však pre neskúsený tím medveďov skončil už po štyroch súbojoch s Montrealom. V tom čase už úradoval na modrej čiare Bruins Bobby Orr. Vo svojej premiérovej sezóne (66/67) získal 41 bodov a Calder Trophy, o rok neskôr už preberal svoju prvú Norrisovu trofej pre najlepšieho obrancu ligy. Veľmi dôležitým momentom bol i príchod Phila Esposita z Chicaga. Hneď v prvej sezóne na východnom pobreží USA zaznamenal 84 bodov.
V sezóne 1968/69 sa stal Phil Esposito najproduktívnejším hráčom ligy (126 bodov) a držiteľom Hart Trophy. Bobby Orr obhájil pozíciu najlepšieho obrancu NHL a po druhýkrát v rade prebral Norrisovu trofej. Bruins získali po prvýkrát vo svojej histórii 100 bodov a po druhom mieste v lige vyradili v prvom kole play-off Toronto. V semifinále ich však v rozbehu zastavili hráči Montrealu Canadiens.
Bobby Orr predviedol v ročníku 1969/70 jeden z najdominantnejších výkonov v histórii NHL a i napriek tomu, že bol obranca, stal sa najproduktívnejším hráčom ligy. Dosiahol pritom úžasný počet 87 asistencií. Okrem tretej Norris Trophy prevzal i Hartovu trofej pre najužitočnejšieho hokejistu. Boston postúpil do vyraďovacej časti z druhej priečky a v prvom kole ho čakali jazdci z New Yorku. Po ťažkých bojoch sa napokon medvede prehrýzli ďalej a v semifinále doslova zhltli jastrabov z Chicaga, keď im v štyroch zápasoch nastrieľali 20 gólov. Vo finále nedali šancu bluesmanom zo St. Louis, keď vyhrali prvé tri stretnutia so skóre 16:4. Posledný krôčik k zisku Stanleyho pohára po 29-tich rokoch urobili Bruins v predĺžení, keď sa už po 40-tich sekundách presadil v špičkovej forme hrajúci Bobby Orr. Ten prevzal okrem Stanley Cupu aj Conn Smythe Trophy, určenú pre najužitočnejšieho hráča nadstavbovej časti. Rozhodujúci gól Orra je podľa odborníkom najfantastickejším gólom v histórii play-off. Orr ho totiž strelil prakticky počas letu (viď foto).
Na cestu za obhajobou majstrovského titulu vykročili medvede výborne a v sezóne 1970/71 nazbierali 37 individuálnych a tímových rekordov. S bilanciou 57-14-7 získali po 30-tich rokoch prvýkrát prvé miesto v lige a Bobby Orr sa stal opäť držiteľom Norrisovej i Hartovej trofeje. Phil Esposito nastrieľal v 78-mich zápasoch neuveriteľných 76 gólov. V play-off však zažili fanúšikovia Bruins šok, keď cesta ich miláčikov skončila po siedmich zápasoch s Montrealom už v prvom kole.
Neúspech hráčov Bostonu neodradil a o rok neskôr pokračovali v dominantnej jazde sezónou. Bruins obhájili prvé miesto a Bobby Orr opäť prevzal Norris i Hart Trophy. V play-off si v prvom kole v piatich zápasoch poradili s Torontom a po štyroch súbojoch so St. Louis sa ocitli vo finále. Poslednú prekážku s názvom New York Rangers zdolali medvede po šiestich zápasoch a do vitríny Bostonu putovala po piatykrát slávna strieborná trofej. Pre Bruins to bol druhý Stanley Cup v posledných troch rokoch. Orr bol podobne, ako pred dvomi rokmi ocenený trofejou Conn Smythe Award.
Namlsané medvede ukázali svoju silu aj v sezóne 1972/73, keď vyhrali 51 zápasov, obsadili druhé miesto ligovej tabuľky a do zbierky Orra pribudla ďalšia Norrisova trofej. V prvom kole play-off však Bostonu pripravili dokonalú pomstu za predošlú finálovú sériu jazdci z New Yorku, ktorí poslali hokejistov Bruins na predčasnú dovolenku.
V sezóne 1973/74 nazbieral Phil Espositio 145 bodov a po štvrtýkrát v rade sa stal najproduktívnejším hráčom NHL. Dosiahnuté výsledky mu vyniesli druhú Hart Trophy v kariére, Orr sa už tradične tešil z Norrisovej trofeje. Bruins postupovali do nadstavbovej časti z prvého miesta a v prvom kole nemali s Torontom veľa práce. Na postup cez Chicago potrebovali šesť zápasov, ale spanilú jazdu za šiestym Stanley Cupom zahatala vo finále Philadelphia Flyers.
O rok neskôr nazbieral Bobby Orr 135 bodov, čo bolo najviac v lige a ôsmykrát v rade získal Norris Trophy. Po druhom mieste v základnej časti však nasledovala v play-off studená sprcha, keď Bruins nestačili na Chicago Blackhawks.
Zdravotný stav dovolil Orrovi odohrať v sezóne 1975/76 len desať zápasov. Dlhoročná opora Bostonu absolvovala dve operácie kolena a po sezóne definitívne vyzliekla dres s béčkom na hrudi. Svet NHL tak prišiel o najdominantnejšieho obrancu v histórii. Bobby nazbieral v 657-mich zápasoch neuveriteľných 915 bodov (270+645). Za tento čas získal 2x Art Ross Trophy, 3x Hart Trophy, 8x Norris Trophy, 1x Conn Smythe Trophy, 1x Lester B. Pearson Trophy, 1x Calder Trophy a 2x Stanley Cup.
Vedenie medveďov sa snažilo stratu Orra na modrej čiare nahradiť výmenou Phila Esposita za Brada Parka a Jeana Rattella z New Yorku. Tento trejd bol úspešný a po príchode dvojice bývalých jazdcov prehrali od novembra Bruins len desať zápasov a vyhrali Adamsovu divíziu. V prvom kole vyraďovacej časti postúpili po dramatickej sedemzápasovej sérii cez LA Kings, ale v semifinále im zasvietila červená v podobe Philadelphie.
Jean Ratelle sa stal novým bodovým lídrom tímu a i jeho zásluhou vyhrali Bruins v sezóne 76/77 Adamsovu divíziu. Po postupe cez Los Angeles vyradil Boston v semifinále Philadelphiu v štyroch zápasoch, pričom rozhodujúce dve stretnutia na ľade letcov vyhrali medvede po predĺžení. Vo finále však dominovali hráči Montrealu, ktorý vytvorili počas sezóny rekordy v počte víťazstiev i získaných bodov.
Terry O´Reilly sa stal v ročníku 77/78 prvým hráčom v histórii NHL, ktorý nazbieral viac, než 200 trestných minút a zároveň skončil v prvej desiatke najproduktívnejších hokejistov ligy. K víťazstvu Bostonu v Adamsovej divízii prispel 90-timi bodmi. V play-off sa po postupoch cez Chicago a Philadelphiu opäť prebojovali medvede až do finále, ale porážku Montrealu im osud opäť nedožičil.
Veľmi podobný scenár sa opakoval i o rok neskôr. Tentoraz sa však Boston stretol s Montrealom už v semifinále. O postupe do finále rozhodoval siedmy zápas, ktorý medvede prehrali až v predĺžení. Rozhodujúci gól pritom vsietili Habs počas presilovky za príliš veľa hráčov na ľade.
Pred sezónou 1979/80 draftovali Bruins Raya Bourqua, ktorý okamžite prekonal počet bodov získaných obrancom nováčikom. Ray nazbieral 65 bodov a to mu zabezpečilo Calder Trophy. Po druhom mieste v Adamsovej divízii postúpil Boston cez Pittsburgh do druhého kola, pričom v posledných dvoch zápasoch nastrieľal až 14 gólov. Po piatich zápasoch s NY Islanders však putovali ďalej ostrovania.
Pred sezónou 80/81 angažoval Boston olympíjskeho hrdinu Jima Craiga. Nový brankár Bruins v úvode zaujal sedemzápasovou šnúrou neporaziteľnosti, ale potom začali byť jeho výkony až príliš nevyrovnané. Všetko vyvrcholilo v play-off, kde skončili Bruins veľmi rýchlo s bilanciou 13:20.
Rick Middleton nastrieľal o rok neskôr 51 gólov. Už v prvom kole play-off však rozsekali Bruins v štyroch zápasoch šable z Buffala.
Bruins cítili potrebu zmeny a tak angažovali držiteľa Vezinovej trofeje Peta Peetersa. Ten sa v Bostone okamžite uchytil a i zásluhou jeho spoľahlivých výkonov v bráne neprehrali medvede 31 zápasov v rade. S bilanciou 50-20-10 vyhrali základnú časť a v prvom kole vyraďovacej časti vyradili Queber hladko 4:0 na zápasy. Sedemzápasovú drámu s Buffalom ukončil až gól v predĺžení, ale vo finále Walesovej konferencie zastavili pochod Bostonu hráči NY Islanders.
Ray Bourque sa stal v sezóne 1983/84 šiestym obrancom v histórii, ktorý dokázal nastrieľať 30 gólov. Bruins vyhrali Adamsovu divíziu, ale v prvom kole nadstavbovej časti dokázali streliť Montrealu len 2 góly.
V ročníku 84/85 prekonali Bruins 15-krát v rade hranicu 300 strelených gólov za sezónu, ale v play-off ich vyradil po piatich zápasoch opäť Montreal. V sezóne 1985/86 prinútilo množstvo zranení asistenta trénera Mika Millburyho k návratu na ľad (odohral 22 zápasov). Po tretíkrát v rade stroskotali medvede v prvom kole vyraďovacej časti na hráčoch Montrealu Canadiens.
Sezóna 1986/87 priniesla pre Raya Bourqua Norrisovu trofej. Spoľahlivá opora obrany Bruins zároveň prekonala hranicu 600 bodov v NHL. Boston sa dostal 20-krát v rade do nadstavbovej časti, ale prekliatie menom Montreal opäť zaúradovalo.
3. decembra 1987 zmenil Ray Bourque číslo na svojom drese zo 7 na 77. Sedmička bola totiž na počesť Phila Esposita v Bostone vyradená z používania. Do play-off postúpili Bruins z druhej priečky. Po postupe cez Buffalo narazili vo finále Adamsovej divízie na Montreal. Tentoraz vrátili medvede svojmu tradičnému súperovi bolesť z predošlých sezón a po 45-tich rokoch dokázali cez Canadiens postúpiť ďalej. Po dramatickej sedemzápasovej sérii s New Jersey Devils okúsili Bruins po rokoch opäť chuť boja o Stanley Cup. Ani výborná forma však nestačila na v tom čase hviezdny tím Edmontonu Oilers, ktorý mal na čele Wayna Gretzkeho.
V sezóne 1988/89 dosiahli Bruins pozoruhodnú bilanciu, keď z tridsiatich zápasov, v ktorých viedli pred začiatkom tretej tretiny, vyhrali dvadsaťdeväť. V play-off si poradili s Buffalom, ale potom sa vrátili k tradícii neúspešných sérií s Montrealom.
Nasledovala úspešná sezóna 1989/90. Bruins dostali najmenej gólov v lige, Ray Bourque získal Norrisovu trofej a spoločne so svojími spoluhráčmi sa tešil z Prezidentskej trofeje pre najlepšie mužstvo základnej časti. V prvom kole play-off sa medvede trápili s Hartfordom, po rozhodujúcom siedmom súboji ale predsa postúpili ďalej. Vo finále Adamsovej divízie natrafili už tradične na Montreal. Boston využil skvelú formu na postup a vo finále Walesovej konferencie rozdrvil Washington v štyroch zápasoch. Vo finálovej sérii sa ako rozhodujúca ukázala prehra v prvom stretnutí po trojnásobnom predĺžení. Hráči Edmontonu Oilers získali potrebné sebavedomie a po piatom zápase dvíhali nad hlavy Stanley Cup.
Ročník 1990/91 predstavoval pre Boston ďalšiu úspešnú sezónu. Bruins vyhrali svoju divíziu a Ray Bourque ďalšiu Norrisovu trofej. V play-off sa opakovala cesta z predošlej sezóny, keď medvede vyradili Hartford i Montreal. Cestu do finálovej série však Bostonu zahatali tučniaci z Pittsburghu. Okrem vypadnutia mrzelo i zranenie Cama Neelyho, ktorého zasiahla tvrdá strela Ulfa Samuelsona z Penguins.
Zranenie z play-off umožnilo Neelymu odohrať v sezóne 1991/92 len 9 zápasov. Na posilnenie ofenzívy preto angažovalo vedenie Bostonu Adama Oatesa. Správnosť tohto ťahu dokázalo celkové druhé miesto v ligovej tabuľke. Prvé štyri zápasy v NHL si na svoje konto v drese Bostonu pripísal slovenský útočník Jozef Stumpel. V prvom kole vyraďovacej časti prehrávali Bruins v sérii s Buffalom už 1:3 na zápasy, ale napokon dokázali postúpiť. V druhom kole už s Montrealom toľko práce nemali, ale vo finále Walesovej konferencie sa museli opäť skloniť pred Pittsburghom.
Aj v ročníku 92/93 limitovali Cama Neelyho zranenia a tak nastúpil len v 13-tich stretnutiach. Jeho miesto však plnohodnotne zaujal Adam Oates, ktorý nazbieral neuveriteľných 142 bodov (45+97). Po víťazstvách v posledných ôsmich zápasoch sezóny si zabezpečili Bruins zisk divízneho titulu. V prvom kole narazili druhýkrát po sebe na Buffalo a tentoraz dokázali šable rozsekať medvede v štyroch súbojoch (tri z nich prehral Boston až po predĺžení).
Cam Neely stihol v sezóne 93/94 odohrať len 49 zápasov, ale nastrieľal v nich 50 gólov. Jozef Stumpel sa konečne natrvalo usídlil v zostave Bostonu a v 59 zápasoch nazbieral 23 bodov. Najproduktívnejším hráčom sa stal opäť Adam Oates, ktorý k 32 gólom pridal 80 nahrávok. Bruins obsadili druhé miesto v novej Severovýchodnej divízii a v prvom kole play-off postúpili po sedemzápasovej dráme cez Montreal. Rozzúrené medvede vyhrali prvé dva zápasy na ľade New Jersey, ale potom rozdúchali diabli pekelný oheň a vyhrali nasledujúce štyri stretnutia.
Po trojmesačnom štrajku nastúpil Boston na svoju poslednú sezónu v historickej Boston Garden. Tretie miesto v základnej časti sľubovalo dôstojnú rozlúčku, ale v prvom kole narazili Bruins na New Jersey, ktoré disponovalo skalopevnou obranou. Až v troch prípadoch nedokázali hráči s béčkom na prsiach streliť ani gól a tak sa museli s play-off rozlúčiť.
Sezónu 1995/96 otvorili Bruins v novej hale Fleet Center a Cam Neely ju pokrstil hetrikom proti NY Islanders. Neskôr sa stal Neely s 26 gólmi najlepším strelcom Bostonu a spoločne s Adamom Oatesom (ten sa stal po štvrtýkrát v rade najproduktívnejším hráčom tímu) priviedol svoj tím k druhému miestu v lige. Stumpel už v tomto období patril k oporám svojho mužstva a v 76-tich zápasoch nazbieral 54 bodov. V prvom kole play-off nestačili medvede na Floridu Panthers (v tom čase len 3-ročný klub) a Cam Neely sa rozhodol ukončiť kariéru.
V sezóne 96/97 mali Bruins obrovské problémy v bráne a v priebehu ročníka vyskúšali až šiestich gólmanov. Výsledkom bola neutešená bilancia 26-47-9 a Bostonu ušiel po prvýkrát po 30-tich rokoch postup do play-off. Iróniou osudu je fakt, že Jozef Stumpel prežil svoju dovtedy najlepšiu sezónu. Slovenský hokejista sa stal najproduktívnejším hráčom medveďov, keď v 78-mich zápasoch zaznamenal 76 bodov za 21 gólov a 55 asistencií.
Brankársky problém sa rozhodlo vedenie Bruins vyriešiť angažovaním Byrona Dafoa. Ten prišiel spoločne s útočníkom Dmitri Christičom z Los Angeles výmenou za Sandyho Mogera, Jozefa Stumpela a miesto v drafte. Dafoe po svojom príchode naplnil očakávania a Boston obsadil druhé miesto v lige. V útoku udával tón Jason Allison, ktorý sa stal lídrom mužstva v počte gólov i nahrávok. V play-off ho však zaskočili hokejisti Washingtonu, ktorí postúpili po šiestich zápasoch.
V sezóne 1998/99 sa Byron Dafoe zaradil medzi brankárske legendy Bostonu, keď ako štvrtý gólman v dejinách Bruins vychytal 10 shutoutov. Spoločne so svojimi spoluhráčmi obsadil tretie miesto a pred vyraďovacou časťou sršali fanúšikovia optimizmom. Po postupe cez Carolinu Hurricanes však zmarili ich nádeje hráči Buffala Sabres.
Post najproduktívnejšieho hráča Bruins prevzal o rok neskôr po Allisonovi Joe Thornton. Ročník 1999/2000 predstavoval koniec éry Raya Bourqua v drese medveďov. Po slabej sezóne sa Boston neprebojoval do play-off a vedenie sa rozhodlo poskytnúť svojmu hviezdnemu obrancovi, ktorý pôsobil na obrannej modrej v posledných dvadsiatich rokoch šancu na zisk Stanleyho pohára. Bourque prestúpil do Colorada Avalanche a tam si splnil o rok neskôr svoj sen o prsteni za víťazstvo Stanley Cupu.
Do histórie sa zapísal i obranca Bruins Marty McSorley. Na takýto zápis by však najradšej zabudol. V súboji s Vancouverom McSorley brutálne napadol Donalda Brasheara. Ten sa po jeho tvrdom údere hokejkou do tváre zrútil bezmocne na ľad a lekári ho museli previezť do nemocnice. Jeden z najagresívnejších útokov v dejinách v podaní obrancu s viac, než 15-ročnými skúsenosťami z NHL (na konte mal 961 zápasov) bol doslova šokujúci. Zároveň prakticky ukončil jeho kariéru.
Samotný Marty sa po tomto ataku kajal: „Ospravedlňujem sa Donaldovi Brashearovi a všetkým fanúšikom, ktorí to videli. Poškodil som svoj tím. Bolo to veľmi hlúpe. Neviem, čo som to urobil. Som stále v šoku.“
Slabý štart do sezóny 2000/01 mal za následok prepustenie trénera Pata Burnsa, ktorého nahradil železný Mike Keenan. O produktivitu Bostonu sa staral hlavne tzv. GAS útok, ktorý sa skladal z Billa Guerina, Jasona Allisona a Sergeja Samsonova. Napriek pozitívnej bilancii 36-30-8-8 obsadili Bruins až štvrté miesto v Severovýchodnej divízii a brehy vyraďovacej časti pre nich ostali vzdialené. Po sezóne vedenie prepustilo trénera Keenana a na lavičku sa postavil Robbie Ftorek.
Pred sezónou 2001/2002 sa z Los Angeles vrátila dvojica bývalých medveďov Jozef Stumpel a Glen Murray. Opačným smerom poputoval Jason Allison. Murray sa okamžite stal najproduktívnejším hráčom Bostonu, pričom sa s Billom Guerinom delil o prvenstvo v počte strelených gólov (41). Stumpel potvrdil, že patrí k skvelým nahrávačom a s počtom 51 asistencii trónil tejto štatistike Bruins. Joe Thornton vynechal pre zranenie ramena takmer mesiac, ale i tak nazbieral výborných 68 bodov. Veľkolepá forma hlavných hviezd Bostonu bola pretavená do víťazstva v Severovýchodnej divízii. Prvé kolo vyraďovacej časti však predstavovalo studenú sprchu v podobe Montrealu Canadiens. Tréner Robbie Ftorek bol napriek neúspechu v play-off nominovaný na Jack Adams Trophy určenú pre najlepšieho kouča, ale z ceny sa napokon tešil Bob Francis z Phoenixu.
Po sklamaní z play-off sa pustili medvede s novými silami do sezóny 2002/2003. Úvod im vyšiel fantasticky, veď po prvých dvoch mesiacoch mali výbornú bilanciu 19-4-3-1. V novembri však prestúpil brankár Dafoe do Atlanty a výsledky sa dramaticky zhoršili. Z nasledujúcich 18-tich súbojov prehrali Bruins až 14. Reakcia na seba nenechala dlho čakať a trénera Ftoreka nahradil generálny manažér Mike O´Connell. 23. júna 2003 bol za 26. trénera v histórii klubu vymenovaný Mike Sullivan. Do vyraďovacej časti sa Boston napokon prebojoval, ale tam sa stal jednohubkou pre New Jersey Devils.
Slovák Jozef Stumpel dosiahol v 78-mich zápasoch bilanciu 14 gólov a 37 nahrávok a jeho posezónne kroky smerovali späť za Žigmundom Pálffym do LA.
V sezóne 2003-2004 potvrdil Joe Thornton pozíciu lídra tímu a druhýkrát v rade nazbieral najviac bodov s hráčov Bruins. Pozíciu najlepšieho nahrávača obhájil Glen Murray. Pozitívnym prekvapením boli výkony nováčikov. Brankár Andrew Raycroft doslova žiaril (za svoje výkony si vyslúžil Calder Trophy) a to isté sa dalo povedať i o Patrice Bergeronovi. Boston sa prezentoval vo výbornej forme a po zisku 41 víťazstiev vyhral s počtom 104 bodov Severovýchodnú divíziu. Spoľahlivá forma Raycrofta umožnila skúsenému Felixovi Potvinovi odchytať len 28 zápasov. Výraznou posilou obranných radov bol skúsený Sergej Gončar, ktorý zutekal z Washingtonu v rámci rozpredaju najdrahších hráčov Capitals. Počas prestupového obdobia získali Bruins i Švéda Mikaela Nylandera. V play-off narazili medvede na svojho tradičného súpera – Montreal Canadiens a po tvrdej sedemzápasovej sérii mali dôvod na radosť opäť Kanaďania.
Vyradené čísla Bostonu Bruins:
2 Eddie Shore D 192627-1939/40
3 Lionel Hitchman D 1925/26-1933/34
4 Bobby Orr D 1966/67-1975/76
5 Dit Clapper D 1927/28-1946/47
7 Phil Esposito C 1967/68-1975/76
8 Cam Neely RW 1986/87-1995/96
9 John Bucyk LW 1955/56-1977/78
15 Milt Schmidt C 1936/37-1941/42; 1946/47-1954/55
24 Terry O'Reilly RW 1971/72-1984/85
77 Ray Bourque D 1979/80-1999/00
99 Wayne Gretzky (číslo vyradené v rámci celej NHL)
Aktuálne dresy Bostonu Bruins: