Detroit Red Wings
Detroit Red Wings predstavuje jeden z najtradičnejších a najslávnejších klubov v NHL. Názov Red Wings (červené krídla) nesie od roku 1932, ale hokej fungoval v Detroite už predtým a to pod hlavičkou Detroit Cougars a Detroit Falcons.
Na Red Wings premenoval klub James Norris - obchodník s obílim z Chicaga, ktorý klub kúpil a pri tvorbe nového názvu sa nechal inšpirovať klubom Winged Wheelers, za ktorý hral v mladosti v Montreale.
Detroit je známy ako mesto áut (Mototown) a práve preto sa dostalo koleso ako symbol automobilového priemyslu aj do loga klubu. Na červeno-biele koleso je pripevnené krídlo v rovnakých farbách.
Korene Red Wings siahajú do starej Western Hockey League, v ktorej pôsobil tím Victoria Cougars. Tento klub bol predaný skupine podnikateľov z Detroitu 25. septembra 1925. Detroitu sa podarilo dostať svoj nový klub do NHL, kde vstúpil dňa 15. mája 1926.
Tím začal hrať pod hlavičkou Cougars, pričom svoje domáce zápasy hral vo Windsore v Ontáriu. Aj keď získali Victoria Cougars v roku 1925 Stanley Cup a v roku 1926 boli finalistami, v sezóne 1926-27 Detroit Cougars sklamal a dosiahol negatívnu bilanciu 12-28-4.
Netrápili sa len hráči na ľade, ale finančné problémy postihli i manažment klubu. Dlh Cougars sa vyšplhal na viac, než 80 000 dolárov.
Pomoc prišla o rok neskôr, kedy sa stal novým generálnym manažérom a trénerom tímu Jack Adams. Adams hrával v starej lige Atlantického pobrežia a v NHL pôsobil v dresoch Toronta St. Pats a Ottawy Senators. To bol začiatok dlhej éry Adamsa v Detroite, veď Jack pôsobil ako tréner klubu až do sezóny 1946/47 (čiže takmer 20 rokov) a na stoličke generálneho manažéra vydržal dokonca až do sezóny 1962/63, kedy ho nahradil Sid Abel.
Tím sa zároveň pred sezónou 1927/28 presťahoval do novej haly Olympia Stadium. Tento štadión bol domovským stánkom klubu z Detroitu až do sezóny 1979/80. Pod vedením Adamsa sa tím v ročníku 1928/29 po prvýkrát vo svojej histórii prebojoval do play-off. Stále ale nemal vyriešené svoje finančné problémy a k bankrotu mu veľa nechýbalo.
V snahe o záchranu klubu siahol Jack Adams i na vlastnú peňaženku a začal financovať časť rozpočtu. V roku 1930 premenoval klub na Detroit Falcons. Finančná situácia bola taká zlá, že Falcons nemohli dovoliť angažovať superhviezdu Montrealu Canadiens Howie Morenza, hoci mu Adams zo žartu ponúkol za prestup len 1,98 dolára! Na jeho plat by už totiž peniaze neboli. Na ľade to nebolo o nič lepšie a Detroit sa dostal do play-off len vo dvoch zo šiestich sezón v rade.
Finančné problémy zmizli zo sveta v roku 1932, kedy kúpil klub lodný magnát a obchodník s obilím James Norris Sr.. Podobne ako Adams, aj Norris bol Kanaďan, ktorý pôsobil v USA. V mladosti hrával hokej v montrealskej amatérskej lige za Winged Wheelers.
Norris a Adams vytvorili nový silný pár a zmenili logo tímu i klubový názov.
Už pod názvom Red Wings Detroit výrazne ožil. V kádri ostali kvalitní hokejisti ako as Ebbie Goodfellow, Larry Aurie, Herbie Lewis, Hec Kilrea a John Sorrell, ku ktorým prikúpil Norris Carla Vossa, Syda Howea, Martyho Barryho, brankára Normie Smitha, Bucka McDonalda a ďalších.
Červené krídla prežili výborné sezóny 1932/33, kedy získal Voss Calder Trophy pre najlepšieho nováčika, a 1933/34. V roku 1933 vypadli hráči Detroitu až v semifinále s New Yorkom Rangers a o rok neskôr podľahli vo finále Stanley Cupu Chicagu Blackhawks.
V sezóne 1934/35 nastal pád z vydobitých pozícií a s negatívnou bilanciou sa Red Wings do play-off nedostali. Už o rok neskôr si ale všetko dokonale vynahradili a v roku 1936 získali po finálovej porážke Toronta Maple Leafs (3:1 na zápasy) svoj prvý Stanley Cup v histórii! Najlepším strelcom a zároveň i naproduktívnejším hráčom tímu sa stal Marty Barry.
Barry svoje postavenie v klubových štatistikách zopakoval aj o rok neskôr, pričom len o bod menej získal Larry Aurie, ktorý po Barrym prevzal žezlo najlepšieho kanoniera Detroitu. Výsledkom bola ďalšia skvelá sezóna a Red Wings dokázali v roku 1937 obhájiť víťazstvo Stanleyho pohára. Tentokrát si vo finále poradili v piatich zápasoch s New Yorkom Rangers.
Jeden z najpamätnejších momentov v histórii Red Wings sa zrodil v prvom zápase prvého kola play-off v hale Montreal Forum, kde nastúpil Detroit 24. marca 1936 proti Montrealu Maroons. V najdlhšom zápase histórie NHL vtedy rozhodol o víťazstve hráčov z Mototownu Mud Bruneteau v čase 16:30 v šiestom predĺžení! Brankár Normie Smith navyše neinkasoval v play-off neuveriteľných 248 minút a 32 sekúnd. Táto séria je do dnes najdlhšou sériou vo vyraďovacej časti v NHL.
V majstrovských tímoch z rokov 1936 a 1937 figurovali aj Ebbie Goodfellow a Syd Howe, ktorí sa do dnes považujú za jedných z najlepších hráčov, akí kedy v Detroite hrali. Goodfellow hral za červené krídla od roku 1929 do roku 1943. V sezónach 1930/31 a 1931/32 bol najproduktívnejším hráčom klubu a raz bol i druhým najproduktívnejším hráčom celej ligy. V prvých piatich sezónach pôsobil ako útočník, ale keďže mal Detroit pretlak výborných útočníkov, presunul sa od ročníka 1934/35 do obrany. V defenzíve sa udomácnil výborne a okrem spomínaných dvoch Stanley Cupov získal i nominácie do Zápasu hviezd v sezónach 35/36, 36/37 a 39/40. Vo svojej poslednej sezóne, kedy získali Red Wings svoj tretí Stanley Cup pôsobil Goodfellow ako hráč a zároveň i ako jeden z trénerov.
Univerzálnym hráčom bol aj Syd Howe, ktorý si počas 17-tich rokov v NHL vyskúšal s výnimkou brankárskeho všetky posty. Jeho kariéra trvala do roku 1929 do roku 1946. Posledných jedenásť sezón bol pritom verný Detroitu. Pred príchodom do tohto mesta pôsobil v Ottawe Senators, Philadelphii Quakers, Toronte Maple Leafs a St. Louis Eagles. Do Detroitu prišiel z finančne sužovaného St. Louis za Teddyho Grahama a 50 000 dolárov spoločne s Ralphom (Scottym) Bowmanom (ten nebol v žiadnom príbuzenskom vzťahu s budúcim trénerom Scottym Bowmanom). S červenými krídlami vyhral trikrát Stanley Cup a vytvoril rekord klubu, keď 3. februára 1944 strelil New Yorku Rangers v hale Olympia šesť gólov! V čase ukončenia svojej kariéry v roku 1946 bol historickým lídrom NHL v počte získaných bodov – 528.
Goodfellow bol uvedený do Siene slávy v roku 1963 a Howe ho nasledoval o dva roky neskôr.
V sezóne 1938/39 posilnil Detroit mladý hokejista z Melville v Saskatchewanu – Sid Abel. Vo svojom úvodnom ročníku odohral za Red Wings len 15 zápasov a zvyšnú časť sezóny strávil v AHL, ale od sezóny 40/41 sa stal platným hráčom základnej zostavy červených krídel. Abel získal v sezóne 1941/42 celkovo 49 bodov, čo ho zaradilo na piate miesto v lige a od nasledujúceho ročníka sa stal kapitánom tímu.
V sezóne 1938/39 sa dočkala veľkej posily aj obranná modrá čiara. Stalo sa tak zásluhou Jacka Stewarta, ktorý si vďaka svojej nekompromisnej fyzickej hre vyslúžil prezývku „Black Jack“. Svojich súperov doslova likvidoval razantnými nárazmi na mantinel a prakticky pri každom súboji uplatňoval svoju veľkú silu.
V rokoch 1941 a 1942 sa dostal Detroit do finále Stanley Cupu, pričom nestačil na Boston Bruins a Toronto Maple Leafs. Medvede porazili červené krídla v štyroch zápasoch, pričom ich hlavnou oporou bol skvelý brankár Frank Brimsek, ktorý nemál prezývku „Mr. Zero“ len tak pre nič za nič.
V roku 1942 vyhral Detroit vo finále proti Torontu prvé tri zápasy a zdalo sa, že má titul vo vrecku. Potom sa ale javorové listy vzchopili a po štyroch triumfoch v rade ostali hráčom z mesta motorov len oči pre plač. Vôbec po prvýkrát sa tak stalo, že tím premrhal vo finálovej sérii vedenie 3:0 na zápasy.
Red Wings pripravili odvetu Bostonu v roku 1943. Na Brimseka tentoraz recept našli a získali tak svoj tretí Stanley Cup v histórii. Detroit zároveň vyhral základnú časť, keď nazbieral 61 bodov (bilancia 25-14-11) Táto sezóna bola prvou sezónou tzv. „Original Six“, čiže pôvodnej šestky. Od sezóny 1917/18 až do 1941/42 kolísal počet účastníkov NHL od štyroch do desiatich tímov.
Vznikom „original six“ sa začala písať tzv. „zlatá doba“ NHL. Tá skončila až v sezóne 1966/67, kedy sa liga rozšírila na dvanásť klubov.
Sezóna 1944 predstavovala ofenzívnu explóziu v NHL, pretože väčšina elitných obrancov ligy slúžila v armáde počas druhej svetovej vojny. Aj Detroit sa tak musel zaobísť bez Sida Abela a Jacka Stewarta. Tí slúžili v kanadskom kráľovskom letectve v rokoch 1943 až 1945.
Najproduktívnejším hráčom ligy sa stal Herb Cain z Bostonu, ktorý strelil 36 gólov a získal až 82 bodov. Carl Liscombe z Detroitu obsadil v tomto rebríčku štvrté miesto s 36-timi gólmi a 73 bodmi.
Na ďalší zisk Stanleyho pohára si musel Detroit počkať až do roku 1950. Už koncom 40-tych rokov ale získali Red Wings viacero hráčov, ktorí sa neskôr stali legendami klubu.
V sezóne 1944/45 prišiel do Detroitu Ted Lindsay, nasledovali ho Gordie Howe (1946-47), Red Kelly (1947-48) a Terry Sawchuk (1949-50). Abel so Stewartom sa navyše vrátili z armády a na svete tak bola jedna z najväčších dynastií v histórii NHL.
Po sezóne 1946/47 sa po dlhých, predlhých rokoch vzdal trénerského žezla fenomenálny Jack Adams a na striedačke červených krídel ho nahradil Tommy Ivan. Detroit obsadil v nasledujúcej sezóne druhé miesto v základnej časti, pričom na Toronto stratil päť bodov. Potom už ale nasledovala šnúra siedmich prvých miest v základných fázach v rade (od sezóny 1948/49 po 1954/55). Zlatá generácia Red Wings navyše vybojovala až štyri Stanleyho poháre – v rokoch 1950, 1952, 1954 a 1955.
Ted Lindsay, Gordie Howe a Sid Abel doslova terorizovali NHL a vytvorili slávny „Production Line“. Red Kelly sa stal najlepším ofenzívnym obrancom a Jack Stewart pokračoval vo svojej tvrdej hre do tela. Z Detroitu bol vymenený po zisku Stanley Cupu v roku 1950. Za tento titul vďačili červené krídla Petovi Babandovi. Práve on totiž strelil rozhodujúci gól v druhom predĺžení rozhodujúceho siedmeho zápasu vo finálovej sérii s NY Rangers.
V spomínanom roku 1950 potvrdil Detroit silu svojho kolektívu, keď Gordie Howe utrpel v prvom zápase play-off proti Torontu vážne zranenie hlavy. Gordie takmer zomrel a vo zvyšnej časti vyraďovacej časti sa už na ľade neobjavil. Po návrate z nemocnice ale svojich spoluhráčov podporoval aspoň z tribúny. To tím zocelilo a okrem gólu Babanda v siedmom zápase sa zaskvel i Leo Reise, ktorý strelil v prvom kole play-off góly v predĺženiach vo štvrtom a siedmom súboji.
Jednotkou v bráne bol v roku 1950 veterán Harry Lumley, ale počas jeho zranenia zanechal v úvodných siedmich zápasoch v NHL výborný dojem i Terry Sawchuk. Po výmene Lumleyho do Chicaga Blackhawks po sezóne dostal Sawchuk priestor na preukázanie svojich schopností.
V priebehu sezóny 1949/50 pribudol do kádra i ďalší veľký hráč histórie Detroitu Marcel Pronovost. Tento obranca vytvoril v nasledujúcej sezóne obranný pár s Alexom Delvecchiom.
Sawchuk sa stal hlavným strojcom víťazstva v Stanley Cupe v roku 1952. V ôsmich zápasoch v play-off umožnil streliť hráčom Toronta a Montrealu len päť gólov. Terry dokonca nedostal v domácej hale Olympia Stadium ani jeden jediný gól!
V tomto roku sa navyše v Detroite počas hokejového zápasu objavila po prvýkrát chobotnica. Tento živočích s ôsmimi chápadlami pomohol ako talizman k víťazstvu striebornej trofeje a od vtedy sa stal maskotom klubu.
Play-off v roku 1952 predstavovalo pre Lindsaya a Howa i nepríjemný stres. Obaja totiž obdržali listy, v ktorých sa im anonym vyhrážal smrťou v prípade, ak nastúpia na štvrtý zápas v Toronte. Obaja ale hrali a Wings sériu s prehľadom vyhrali. Po rozhodujúcom víťazstve vykorčuľoval Lindsay do stredu klziska a svojou hokejkou začal napodobňovať streľbu z pušky smerom do domácich divákov.
Sezóna 1953/54 bola poslednou pre trénera Ivana na lavičke Detroitu a jeho zverenci sa s ním rozlúčili tým najlepším spôsobom – ziskom tretieho Stanley cupu v posledných piatich rokoch. Wings titul obhájili aj pod vedením Jimmyho Skinnera. V oboch prípadoch porazili červené krídla vo finále Montreal Canadiens. V roku 1954 vyhrali gólom Tonyho Leswicka v predĺžení piateho zápasu, o rok neskôr potrebovali na triumf až sedem duelov.
Po finálovej porážke v roku 1956 s Montrealom sa zdalo, že slávna éra jednej dynastie Red Wings skončí. Manažér Adams ale svoj tím opäť oživil a v rámci trejdov v rokoch 1955 až 1960 získal k Sawchukovi, Lindsayovi a Kellymu mladých hráčov ako boli Glenn Hall a Johnny Bucyk. Po roku 1955 síce Sawchuk prestúpil do Bostonu, po dvoch rokoch sa ale do Detroitu vrátil. Len dve sezóny naopak strávil v červenom drese Bucyk, ktorý potom prestúpil do Bostonu a tam sa preslávil ako jeden z najlepších ľavých krídelníkov v histórii NHL.
Na návrat do finále Stanley Cupu si musel Detroit počkať až do roku 1961, kedy podľahli Red Wings Chicagu Blackhawks. Do finále to dotiahli aj v troch z nasledujúcich štyroch sezón, ale za víťazný koniec neťahali ani v jednom prípade. V tom čase bol trénerom Detroitu jeho bývalý hráč Sid Abel.
Dôvod na oslavy sa ale predsa len našiel. 10. novembra 1963 strelil Gordie Howe 545. gól v kariére, čím prekonal historický rekord Maurice „Rocket“ Richarda. Týmto gólom prekonal Charlieho Hodga, čiže brankára Richardsovho bývalého klubu – Montrealu Canadiens.
Od sezóny 1966/67 po sezónu 1985/86 postúpil Detroit do play-off len v štyroch prípadoch! V tomto období temna sa mohli červené krídla spoľahnúť len na útok veteránov v zložení Gordie Howe, Alex Delvecchio a Frank Mahovlich.
V sezónach 1972/73 a 1973/74 sa stal Mickey Redmond prvým hráčom Red Wings, ktorému sa podarilo streliť 50 gólov za sezónu.
Medzi ďalšie highlighty 70-tych rokov patrili individuálne výkony Marcela Dionna (121 bodov ) a Dannyho Granta (50 gólov) v sezóne 1974/75.
V roku 1979 sa tím presťahoval do Joe Louis Arény a v januári 1980 hostila táto hala Zápas hviezd NHL. V rámci tohto stretnutia sa predstavil i 50-ročný Gordie Howe, ktorý ukončil kariéru v Red Wings po sezóne 1970/71, ale od ročníku 1973/74 pokračoval s Hartfordom Whalers vo WHA.
Rodina Norrisovcov predala klub Red Wings v roku 1982 do rúk Mika a Mariana Ilitchovcov. Tí vlastnili sieť pizzérií Little Caesar. Jedným z ich prvých krkov bolo angažovanie generálnho manažéra Jimmy Devellanna, ako i výber 18-ročného centra s menom Steve Yzerman v drafte v roku 1983.
V sezónach 1983/84 a 1984/85 sa červené krídla prebojovali do play-of, ale v oboch prípadoch ukončili svoju púť už v prvom kole. O rok neskôr získali krídla len 40 bodov a obsadili až posledné miesto v NHL. Po tomto sklamaní pristúpil manažment k niekoľkým krokom, ktoré nasmerovali klub na správnu cestu.
Detroit angažoval zo St. Louis Blues trénera Jacquesa Demersa. A Red Wings sa okamžite prebojovali do play-off, pričom sa v dvoch sezónach v rade prebojovali až do finále Campbellovej konferencie. V oboch prípadoch stroskotali na Edmontone Oilers v piatich zápasoch.
Demers vymenoval len 21-ročného Yzermana za kapitána tímu. Steve velil hráčom ako Gerard Gallant, Petr Klíma, Bob Probert, Shawn Burr, Adam Oates, Joe Kocur, Steve Chiasson, či veteránom Dave Barrovi, Lee Norwoodovi, Timovi Higginsovi, Gilbertovi Delormeovi a Haroldovi Snepstsovi.
V sezónach 1986/87 a 1987/88 získal Demers trofej Jacka Adamsa, ktorá sa udeľuje najlepšiemu trénerovi roka a nesie meno práve po bývalej legende Detroitu.
V sezóne 1988/89 Steve Yzerman vytvoril nové klubové rekordy v počte gólov, nahrávok i bodov, keď strelil 65 gólov, asistoval na ďalších 90 a celkovo zaznamenal 155 bodov. To bol najvyšší počet bodov získaných hráčom, ktorý sa nevolal Gretzky, či Lemieux.
Yzerman získal spoločne so spoluhráčmi z útoku Gallantom a Paulom MacLeanom celkovo neuveriteľných 319 bodov, čo sa predtým nepodarilo ani jednému útoku v histórii Red Wings. Aj napriek tejto produktivite vypadol Detroit už v prvom kole play-off.
Keď sa v sezóne 1989/90 nedostali červené krídla do play-off, odvolalo vedenie trénera Demersa a nahradilo ho Bryanom Murrayom, ktorý sa stal zároveň aj generálnym manažérom. Od sezóny 1990/91 už potom až do dnešných časov Red Wings v play-off nechýbali ani v jedinej sezóne!
Prostredníctvom výmen získal klub mladých hokejistov ako Sergej Fiodorov, Nicklas Lidstrom, Vladimir Konstantinov, Slava Kozlov, Keith Primeau, Martin Lapointe, Darren McCarthy a Chris Osgood. Ťahúňmi boli i veteráni Dino Ciccarelli, Paul Coffey a Ray Sheppard. S výnimkou Primaeua, Coffeyho a Ciccarelliho sa všetci spomínaní hráči podieľali na ziskoch Stanleyho pohárov v rokoch 1997 a 1998.
V sezóne 1990/91 vypadli Red Wings v prvom kole play-off so St. Louis, ale v nasledujúcich troch ročníkoch predstavoval Detroit jeden z najofenzívnejších tímov NHL a v základnej časti pravidelne dominoval. V sezóne 1991/92 nastrieľali hráči z „Hockeytownu“ tretí najvyšší počet gólov, ale v druhom kole vyraďovacej časti ich vyradili jastrabi z Chicaga.
V nasledujúcich dvoch sezónach nestrelil viac gólov ako Detroit žiaden iný klub NHL. V play-off však pokračovalo zakliatie z predošlých rokov a v prvom kole boli postupne úspešnejšie Toronto a San José Sharks.
Po sezóne 1992/93 bol z postu trénera odvolaný Murray a jeho miesto zaujal legendárny Scotty Bowman. Po vypadnutí so San José bol Murray odvolaný aj z postu generálneho manažéra a klub ho nahradil Devellanom, ktorý spolupracoval s Kenom Hollandom a Bowmanom.
V sezóne 1993/94 sa dostal medzi elitu NHL Sergej Fiodorov, ktorý strelil 56 gólov a so 120-timi bodmi obsadil druhé miesto v produktivite celej ligy. Za svoje výkony si vyslúžil prestížnu Hart Trophy, ako i Selke Trophy pre najlepšie brániaceho útočníka. 50 gólov nastrieľal aj Sheppard a Red Wings tam mali po prvýkrát v klubovej histórii v jednej sezóne až dvoch 50-gólových strelcov.
Bowman dokázal vštepiť útočne ladenému tímu i nevyhnutnú zodpovednosť pre defenzívu a v záujme zisku skúseností angažoval Detroit Boba Rousa a Mika Ramseya. Tím navyše vytrejdoval do Calgary Steva Chiassona výmenou za skúseného brankára Mika Vernona. Pred bojmi v play-off tak disponoval Bowman kvalitnou brankárskou dvojicou – skúseným Vernonom a mladým Chrisom Osgoodom.
Pred ročníkom 1994/95 mali červené krídla veľké ciele, ale na štart sezóny si kvôli štrajku museli počkať až do januára. Wings podávali pod vedením Scottyho Bowmana perfektné výkony a získali Prezidentskú trofej pre najlepší tím základnej časti. Paul Coffey získal navyše Norris Trophy pre najlepšieho obrancu. Víťazné ťaženie pokračovalo aj v play-off a Detroit sa prebojoval po prvýkrát od roku 1966 do finále Stanley cupu. Posledný krôčik ale Red Wings nezvládli a po finálovej sérii dvíhali striebornú trofej nad svoje hlavy hráči New Jersey Devils.
To ale červených neznechutilo a v nasledujúcej sezóne vyhrali v základnej časti rekordných 62 stretnutí!
V úvode sezóny poslal Detroit Shepparda do San José výmenou za veterána Igora Larionova. Ten sa pridal k Fiodorovovi, Kozlovovi, Konstantinovi a Slavovi Fetisovovi. Na svete tak bola prvá čisto ruská päťka v histórii NHL. „Ruská päťka“ ničila súperov svojou technikou a mala hlavný podiel na úspechoch Detroitu.
Bowman získal Jack Adams Award, Osgood a Vernon si podelili Jennings Trophy (pre brankára s najnižším priemerom inkasovaných gólov) a Fiodorov si zopakoval prvenstvo v kategórii najlepšieho brániaceho útočníka.
Paul Coffey sa stal prvým obrancom, ktorému sa podarilo nazbierať 1000 asistencií, Steve Yzerman strelil v priebehu sezóny 1995/96 svoj 500. gól v kariére a Bowman prekonal rekord NHL v počte odtrénovaných zápasov.
O tom, že Yzerman získal srdcia fanúšikov Red Wings svedčí i fakt, že keď sa objavili špekulácie o jeho prestupe, pripravila mu hala Joe Louis Arena mohutné ovácie a diváci niekoľko minút skandovali "Stevie!" "Stevie!" "Stevie!" V tom momente sa Steve rozhodol, že Detroit nikdy neopustí a až do dnešných dní tento sľub neporušil.
Aj napriek fantastickej sezóne sa ale zo Stanley Cupu Detroit ani tentoraz netešil. Vo finále Západnej konferencie ho totiž zdolal budúci šampión z Colorada. Séria medzi Red Wings a Avalanche predstavovala tvrdý boj so všetkým čo k tomu patrí. História si pamätá najmä incident v šiestom zápase, v ktorom narazil Claude Lemieux tvrdo Krisa Drapera na mantinel, a Draper pri tom utrpel niekoľko zranení v oblasti tváre.
Po vypadnutí s lavínami vymenili červené krídla Primeaua, Coffeyho a voľbu v prvom kole draftu 1997 za ľavého krídelníka Brendana Shanahana a obrancu Briana Glynna.
Shanahan bol presne tým dielikom, ktorý do skladačky detroitskej snahy po zisku Stanleyho pohára chýbal. Hneď vo svojej prvej sezóne strelil 46 gólov. Okrem neho získal klub i veterána Larryho Murphyho a po piatich rokoch sa do Detroitu vrátil v roku 1996 aj Joe Kocur.
26. marca 1997 vykonal McCarty veľkú odplatu, keď Lemieuxovi splatil dlh za brutálny faul na Drapera. V zápase plnom emócií sa dokonca v strede ľadovej plochy pobili i brankári Patrick Roy a Mike Vernon. Wings dokázali zmazať dvojgólový náskok súpera a v predĺžení o ich víťazstve rozhodol spomínaný McCarty. Po neskoršom zisku Stanley Cupu všetci hráči z kádra Bowmana tvrdili, že práve tento moment urobil z mužstva Red Wings pravý tím.
V play-off si Detroit poradil v šiestich zápasoch so St. Louis Blues, potom potreboval len štyri stretnutia na vyradenie Anaheimu a vo finále Západnej konferencie tentoraz odolal lavínam z Colorada. Vo finále Stanley Cupu v roku 1997 potom lietali na ľad chobotnice po víťazstve nad Philadelphiou Flyers.
Red Wings sa tak dočkali prvého strieborného poháru po 42 rokoch. Kapitán Steve Yzerman mohol slávnostne krúžiť so slávnou trofejou pred nadšenou Joe Louis Arenou a dokonalý triumf podčiarklo ocenenie Mika Vernona, ktorý bol vyhlásený za najužitočnejšieho hráča play-off, za čo si vyslúžil Conn Smythe Trophy.
Už o šesť dní neskôr ale vytlačila zo sŕdc fanúšikov veľkú radosť obrovská bolesť. Pri automobilovej nehode sa totiž vážne zranili Konstantinov a masér Sergej Mňacakanov. V nešťastnej limuzíne bol i Fetisov, ten ale našťastie utrpel len menšie zranenia a už v nasledujúcej sezóny sa mohol vrátiť na ľade. Pre Konstantinova a Mňacakanova to bol ale koniec ich profesionálnych kariér.
Mike Vernon po veľkom úspechu v roku 1997 požadoval trojročný kontrakt, ale s vedením sa nedohodol a tak skončil v San José Sharks. Generálnym manažérom sa stal v lete Ken Holland.
Aj napriek strate Konstantinova, ktorý bol jedným z najlepších obrancov ligy, pokračovali Red Wings v sezóne 1997/98 v majstrovskej forme. Po odchode Vernona sa stal tímovou jednotkou Chris Osgood. V tímovej produktivite nikto výnimočne nevytŕčal. Najlepšími strelcami boli Kozlov, Yzerman a Shanahan, druhým najproduktívnejším hráčom klubu sa stal obranca Nicklas Lidstrom.
V play-off vyradil Detroit postupne Phoenix, St. Louis, Dallas a vo finále nemal veľa práce s Washingtonom Capitals. Conn Smythe Trophy si tentokrát uložil do svojej zbierky Steve Yzerman, ktorý získal v play-off 24 bodov. Najemotívnejším momentom večera bola ale chvíľa, keď kapitán červených krídel odovzdal Stanley Cup Konstantinovovi, ktorý bol na ľadovej ploche prítomný na invalidnom vozíčku. V tej chvíli sa médiá jednoznačne zhodli, že Detroit si obhajobu plne zaslúžil.
V nasledujúcich dvoch sezónach skončila snaha Red Wings v oboch prípadoch zavalená pod lavínou z Colorada. Hráči z „Hockeytownu“ ale zaznamenali viacero historických míľnikov.
V rámci prestupového obdobia prekvapil príchod obrancu Chrisa Cheliosa z Chicaga (Blackhawks sú totiž hlavným rivalom Red Wings), ako i novembrový zisk Pata Verbeeka z Dallasu.
V sezóne 1999/2000 strelil Yzerman svoj 600., Verbeek 500., Shanahan 400. a Fiodorov 300. gól v kariére. Steve Yzerman navyše zaznamenal i svoj 1500. bod v NHL a 900. nahrávku. Verbeek sa mohol potešiť z jubilejného tisíceho bodu.
Po základnej časti mal na svojom konte viac zápasov v NHL ako Murphy už jedine Gordie Howe. V rámci posezónneho udeľovania cien získal Yzerman Selke Trophy. Kapitán Detroitu si spoločne s Brendanom Shanahanom a Nicklasom Lidstromom zahral i v Zápase hviezd.
V sezóne 2000/01 skončili zverenci Scotta Bowmana v základnej časti na druhom mieste, ale v play-off prekvapujúco nestačili v prvom kole na Los Angeles Kings. Po dvoch druhých miestach sa Nicklas Lidstrom konečne dočkal svojej prvej Norris Trophy.
V lete 2001 vykonal Holland niekoľko veľkých zmien. Do Detroitu prišlo hneď niekoľko budúcich členov Siene slávy, menovite išlo o Dominika Hašeka, Bretta Hulla a Luca Robitailla. Z ruskej Kazane zlanáril manažment šikovného útočníka Pavla Daciuka. Aj vďaka týmto posilám získali červené krídla v základnej časti 116 bodov a po následnej spanilej jazde v play-off získali desiaty Stanley Cup v histórii klubu. Vo finále si tentoraz Red Wings porazili s prekvapením sezóny – Carolinou Hurricanes.
Lidstrom obhájil svoje prvenstvo v kategórii pre najlepšieho obrancu a po zisku Stanley Cupu sa stal prvým Európanom, ktorému sa podarilo získať Conn Smythe Trophy za najväčší prínos vo vyraďovacej časti.
Scotty Bowman sa po zisku svojho deviateho Stanleyho pohára rozhodol po deviatich rokoch opustiť lavičku Red Wings a svoje miesto prenechal Dave Lewisovi.
Kariéru sa rozhodol ukončiť aj Dominik Hašek (neskôr sa do NHL predsa len vrátil) a toho v bránke nahradil veterán Curtis Joseph. Do zostavy Red Wings sa dostal talentovaný Švéd Henrik Zetterberg.
10. februára vsietil Brett Hull jubilejný 700-tý gól v NHL a stal sa len šiestym hráčom, ktorému sa to podarilo. Po sezóne mal na svojom konte 716 presných zásahov, čo ho zaradilo na piate miesto v historickom rebríčku.
Aj napriek druhému miestu v Západnej konferencii sa cesta za obhajobou Stanley Cupu skončila veľmi skoro, keď červení v prvom kole nestačili na mocných káčerov z Anaheimu, presnejšie na famózneho brankára Jeana-Sebastiena Giguera.
Lidstromovi pomohol na sklamanie zabudnúť tretí zisk Norris Trophy, pre Steva Yzermana sa tentokrát ušla Bill Masterton Trophy za výborný návrat do zostavy Detroitu po operácii kolena. Brendan Shanahan bol nominovaný na King Clancy Memorial Award za mimoriadny ľudský prístup a Darren McCarty bol ocenený hráčskou asociáciou za jeho prínos hokejovej komunite.
Počas sezóny 2003/04 získal Detroit z Washingtonu Roberta Langa a 14 zápasov odchytal po návrate do NHL Dominik Hašek. V bráne sa ale začal čoraz viac presadzovať Manny Legace a Curtis Joseph bol v priebehu sezóny dokonca odsunutý na farmu.
V základnej časti nazbieral Detroit 109 bodov, za čo si vyslúžil Prezidentskú trofej pre najlepšie mužstvo. Kris Draper strelil 40 gólov a získal 22 plusových bodov. Za svoju snahu si vyslúžil Selke Trophy. V play-off ale zverenci Dave Lewisa skončili už v druhom kole.
Už v prvom kole to nemali Red Wings proti Nashville vôbec ľahké. Doma síce úvodné dva zápasy vyhrali, ale potom prišli dve prehry na ľade Predators. V piatom stretnutí nahradil v bráne Legaca Joseph a od tejto chvíle už CuJo svojho kolegu do brány nepustil. Po víťazstvách 4:1 a 2:0 čakali na Detroit v druhom kole hráči Calgary. Flames pálili poriadne a hneď prvý zápas vyhrali po predĺžení. Druhý zápas vyhrali Wings a po štyroch súbojoch bol stav na zápasy vyrovnaný. V piatom dueli prestrieľali krídla plamene v pomere 31:21, ale gólom Craiga Conroya prehrali 0:1. Podobná situácia sa opakovala aj v rozhodujúcom šiestom zápase, v ktorom bol stav bezgólový až do dvadsiatej minúty predĺženia. Vtedy o postupe Calgary rozhodol Martin Gelinas.
Sezóna 2004/05 bola kvôli štrajku zrušená, do ročníka 2005/06 už vstúpil Detroit pod vedením nového trénera Mika Babcocka. Ten dal v jednom zápase príležitosť aj mladému slovenskému centrovi Tomášovi Kopeckému.
Najproduktívnejšími hráčmi Red Wings v základnej časti sú Pavel Daciuk, Henrik Zettergerg, Nicklas Lidstrom a Brandan Shanahan. Už pár kôl pred koncom základnej časti si Detroit zabezpečil víťazstvo v Západnej konferencii a napokon sa tešil aj z Prezidentskej trofeje. Pred štartom play-off patril medzi hlavných favoritov na zisk Stanleyho pohára, ale už v prvom kole narazil na veľké prekvapenie tohtoročnej sezóny - Edmonton Oilers. Veľkou prekážkou bol hlavne výborne chytajúci brankár Dwayne Roloson a tak sa po šiestich zápasoch pre červené krídla sezóna skončila. Dôležité boli najmä dva zápasy. Hneď v tom prvom olejári vyhrali zápas v pomere 4:2, hoci ešte v závere druhej časti prehrávali 1:2. V šiestom súboji potom predviedol Edmonton ďalší zvrat, keď otočil z 0:2 na 3:2.
Názvy klubu:
Detriot Cougars
1926/27-1929/30
Detroit Falcons
1930/31-1931/32
Detroit Red Wings
1932/33- do dnes
Tréneri:
Art Duncan 1926/27
Jack Adams 1927/28-1946/47
Tommy Ivan 1947/48-1953/54
Jimmy Skinner 1954/55-1957/58
Sid Abel 1957/58-1967/68
Bill Gadsby 1968/69-1969/70
Sid Abel 1969/70
Ned Harkness 1970/71
Doug Barkley 1970/71-1971/72
John Wilson 1971/72-1972/73
Ted Garvin 1973/74
Alex Delvecchio 1973/74-1974/75
Doug Barkley 1975/76
Alex Delvecchio 1975/76-1976/77
Larry Wilson 1976/77
Bobby Kromm 1977/78-1979/80
Ted Lindsay 1979/80-1980/81
Wayne Maxner 1980/81-1981/82
Bill Dea 1981/82
Nick Polano 1982/83-1984/85
Harry Neale 1985/86
Brad Park 1985/86
Jacques Demers 1986/87-1989/90
Bryan Murray 1990/91-1992/93
Scotty Bowman 1993/94-2001/02
Dave Lewis 2002/03-2003/04
Mike Babcock 2005/06- do dnes
Štadióny: (3)
Border Cities Arena 1926/27
Olympia Stadium 1927/28-1978/79
Joe Louis Arena 1978/79- do dnes
Víťazstvo Stanley Cupu: (10)
1936, 1937, 1943, 1950, 1952, 1954, 1955, 1997, 1998, 2002
Finále Stanley Cupu: (21)
1934, 1937, 1941, 1942, 1943, 1945, 1948, 1949, 1950, 1952, 1954, 1955, 1956, 1961, 1963, 1964, 1966, 1995, 1997, 1998, 2002
Finále konferencie (od roku 1968): (7)
1987, 1988, 1995, 1996, 1997, 1998, 2002
Prezidentská trofej: (5)
1995, 1996, 2002, 2004, 2006
Divízne tituly: (25)
1934, 1936, 1937, 1943, 1949, 1950, 1951, 1952, 1953, 1954, 1955, 1957, 1965, 1988, 1989, 1992, 1994, 1995, 1996, 1999, 2001, 2002, 2003, 2004, 2006
Účasť v play-off: (54)
1929, 1932, 1933, 1934, 1936, 1937, 1939, 1940, 1941, 1942, 1943, 1944, 1945, 1946, 1947, 1948, 1949, 1950, 1951, 1952, 1953, 1954, 1955, 1956, 1957, 1958, 1960, 1961, 1963, 1964, 1965, 1966, 1970, 1978, 1984, 1985, 1987, 1988, 1989, 1991, 1992, 1993, 1994, 1995, 1996, 1997, 1998, 1999, 2000, 2001, 2002, 2003, 2004, 2006
Členovia Siene slávy: (51)
Sid Abel C 1938-43, 1945-52
Jack Adams tréner 1927-1947
Marty Barry C 1935-1939
Andy Bathgate RW 1966/67
Leo Boivin D 1965-1967
Scotty Bowman tréner 1993-2002
Johnny Bucyk LW 1955-1957
Paul Coffey D 1992-1996
Charlie Conacher RW 1938/39
Roy Conacher LW 1946/47
Alex Connell G 1931/32
Alex Delvecchio C 1950-1974
Marcel Dionne C 1971-1975
Viacheslav Fetisov D 1994-1998
Frank Foyston C 1926-1928
Frank Fredrickson C 1926/27, 30/31
Bill Gadsby D 1961-1966
Eddie Giacomin G 1975-1978
Ebbie Goodfellow D 1929-1943
Glenn Hall G 1952/53, 1954-1957
Doug Harvey D 1966/67
George Hay LW 1927-1934
Hap Holmes G 1926-1928
Gordie Howe RW 1946-1971
Syd Howe LW 1934-1946
Mike Ilitch majiteľ 1982- do dnes
Tommy Ivan tréner 1947-1954
Godon Keats 1926-1928
Red Kelly D 1947-1960
Herbie Lewis LW 1928-1939
Ted Lindsay LW 1944-1957, 1964/65
Harrry Lumley G 1943/44, 1944-1950
Frank Mahovlich LW 1967-1971
Larry Murphy D 1996-2001
Reg Noble LW 1927-1933
Bruce Norris majiteľ 1952-1982
James Norris Sr. majiteľ 1933-1952
James D. Norris GM 1936-1943
Brad Park D 1983/84-1984/85
Marcel Pronovost D 1949-1965
Bill Quackenbush D 1942-1949
Borje Salming D 1989/90
Terry Sawchuk G 49-55, 57-64, 68/69
Earl Seibert D 1944-1946
Darryl Sittler C 1984/85
Jack Stewart D 1938-43, 1945-50
Tiny Thompson G 1938-1940
Norm Ullman C 1955-1968
Jack Walker LW 1926-1928
Harry Watson D 1945/46
Vyradené čísla: (6)
1 Terry Sawchuk G 49-55, 57-64, 68/69
7 Ted Lindsay LW 1944-57, 64/65
9 Gordie Howe RW 1946-1971
10 Alex Delvecchio C 1950-1974
12 Sid Abel C 1938-43, 1945-52
99 Wayne Gretzky (vyradené v celej NHL)
Kapitáni: (28)
Art Duncan 1926/27
Reg Noble 1927/28-1928/30
George Hay 1930/31
Carson Cooper 1931/32
Larry Aurie 1932/33
Herbie Lewis 1933/34
Ebbie Goodfellow 1934/35
Doug Young 1935/36-1937/38
Ebbie Goodfellow 1938/39-1941/42
Syd Howe 1941/42
Sid Abel 1942/43
Mud Brűneteau 1943/44
Frank Hollett 1943/44-1945/46
Sid Abel 1945/46-1951/52
Ted Lindsay 1952/53-1955/56
Red Kelly 1956/57-1957/58
Gordie Howe 1958/59-1961/62
Alex Delvecchio 1962/63-1973/74
Marcel Dionne 1974/75
Danny Grant 1975/76-1976/77
Dennis Polonich 1976/77
Dan Maloney 1977/78
Dennis Hextall 1977/78-1978/79
Dale McCourt 1979/80
Errol Thompson 1980/81
Reed Larson 1980/81-1981/82
Danny Gare 1982/83-1985/86
Steve Yzerman 1986/87- do dnes
Trofeje:
Jack Adams Award (najlepší tréner): (3)
1987 Jacques Demers
1988 Jacques Demers
1996 Scotty Bowman
Calder Trophy (najlepší nováčik): (5)
1933 Cal Voss C
1948 Jim McFadden C
1951 Terry Sawchuk G
1956 Glenn Hall G
1965 Roger Crozier G
Masterton Trophy (prístup k hokeju): (2)
1984 Brad Park D
2003 Steve Yzerman C
Lady Byng (džentlenský prístup k hre): (10)
1937 Marty Barry C
1949 Bill Quackenbush D
1951 Red Kelly D
1953 Red Kelly D
1954 Red Kelly D
1956 Earl Reibel C
1959 Alex Delvecchio C
1966 Alex Delvecchio C
1969 Alex Delvecchio C
1975 Marcel Dionne C
Selke Trophy (brániaci útočník): (4)
1994 Sergi Federov RW
1996 Sergi Federov RW
2000 Steve Yzerman C
2004 Kris Draper C
Norris Trophy (najlepší obranca): (5)
1954 Red Kelly
1995 Paul Coffey
2001 Nicklas Lindstrom
2002 Nicklas Lindstrom
2003 Nicklas Lindstrom
Vezina Trophy (najlepší brankár): (5)
1937 Norm Smith
1943 Johnny Mowers
1952 Terry Sawchuk
1953 Terry Sawchuk
1955 Terry Sawchuk
Hart Trophy (NHL MVP): (8)
1940 Ebbie Goodfellow D
1952 Gordie Howe RW
1953 Gordie Howe RW
1957 Gordie Howe RW
1958 Gordie Howe RW
1960 Gordie Howe RW
1963 Gordie Howe RW
1994 Sergei Federov RW
Conn Smythe (Playoff MVP): (4)
1966 Roger Crozier* G
1997 Mike Vernon G
1998 Steve Yzerman C
2002 Nicklas Lindstrom D
*-hral v porazenom tíme
Najlepšia sezóna:
1995/96 (62-13-7, 131 bodov
Najhoršia sezóna:
1985/86 (17-57-6, 40 bodov
Prečo
(Dominik Rusnák, 6. 5. 2009 12:42)