St. Louis Blues
Históriu tímu St. Louis Blues tvorilo mnoho legendárnych mien. V úvode pomáhali šíriť slávu klubu hráči ako Dickie Moore, Doug Harvey, Glenn Hall a Jacques Plante, neskôr ich nahradili hviezdy typu Bretta Hulla, Wayna Gretzkeho, Dale Hawerchuka a Petra Šťastného. Na poste trénerov Blues pôsobili legendy ako Scott Bowmann, Al Arbour a Jacques Demers.
Všetko to začalo v sezóne 1967-68. Vedenie NHL sa rozhodlo zvýšiť počet klubov zo šiestich na dvanásť a jedným z nováčikov ligy sa stal i klub St. Louis Blues.
Na svoj prvý zápas vykorčuľovali hráči Blues 11. októbra v starej St. Louis Aréne proti Minnesote North Stars. Zápas sa skončil remízou 2:2. V úvode mali mladým hráčom pomôcť skúsení borci ako Dickie Moore. Pod vedením trénera Lynna Patricka sa mužstvo trápilo a tak ho vedenie klubu nahradilo Scottom Bowmanom. Pre trénera, ktorý sa stal neskôr legendou NHL, to bol vôbec prvý post hlavného kouča v najlepšej lige sveta.
Pod vedením Bowmana sa výkony zlepšili a v rozšírenej Západnej divízii obsadili napokon bluesmani pekné tretie miesto. V play-off v prvom kole viedli s Philadelphiou Flyers 3:1 na zápasy, ale letci dokázali stav série vyrovnať. St. Louis však nepodľahlo panike a v rozhodujúcom siedmom zápase dokázalo vyhrať 3:1. Vo finále Západnej divízie čakala na Blues Minnesota North Stars. „Bowmanovci“ bojovali ako levy a po ďalšej sedemzápasovej sérii mohli oslavovať historický postup do finále. Tam však narazili na legendárny klub Montreal Canadiens. Všetky finálové súboje boli tesné, ale zo zisku Stanleyho pohára sa napokon tešili skúsenejší Kanaďania. Náplasťou na finálovú prehru bola cena pre najužitočnejšieho hráča play-off, ktorá putovala do vitríny brankára Blues Glenna Halla.
Premiérový ročník St. Louis Blues v NHL dopadol nad očakávanie a ambície tímu vzrástli. V roku 1968/69 disponovali hudobníci skvelou brankárskou dvojicou Jacques Plante – Glenn Hall. Okrem nich sa stali miláčikmi fanúšikov skalopevní obrancovia – bratia Barclay a Bob Plagerovci. Vrcholom sezóny bol 7. november a fantastický zápas s Philadelphiou. Blues vyhrali v pomere 8:0 a Red Berenson nastrieľal skvelých šesť gólov. St. Louis vyhralo základnú časť a v play-off vyradilo na ceste do finálovej série tímy Philadelphie a Los Angeles. O držiteľovi trofeje Lorda Stanleyho sa opäť rozhodovalo medzi St. Louis a Montrealom Canadiens. Kanaďania boli opäť úspešnejší a svojho súpera prestrieľali v pomere 12:3.
Aj v tretej sezóne v NHL potvrdil klub St. Louis Blues, že je najlepším z tímov, ktoré pribudli v rámci rozšírenia súťaže. Po zisku 37 víťazstiev vyhral Západnú divíziu a v play-off vyradil po šiestich zápasoch Minnesotu i Pittsburgh Penguins. Vo finále čakali bluesmanov tentoraz hokejisti Bostonu Bruins. Ani na tretí pokus nedokázali hráči Blues dotiahnúť svoju snahu do konca a víťazná trofej sa vzniesla nad hlavy medveďov.
V sezóne 1970-71 pokračovali Blues v kvalitnom hokeji a po základnej časti im patrila druhá priečka v Západnej divízii za Chicagom Blackhawks. Tentokrát sa však cesta skrz nástrahy play-off skončila veľmi skoro, keď sa na úkor hokejistov St. Louis tešili z postupu po šiestich zápasoch hráči Minnesoty.
Pred sezónou 1971-72 prebral viacero klubových povinností po svojom otcovi Sidney J. Salomon III. Tréner a generálny manažér Scotty Bowman sa pobral do Montrealu a to malo vplyv na hru mužstva. Počas sezóny sa na poste kouča vystriedali až traja tréneri a po nie príliš úspešnej sezóne postupovali Blues do play-off z tretej priečky Západnej divízie. Vo vyraďovacej súťaži vyradili hokejisti St. Louis po šiestich súbojoch Minnesotu, ale v semifinále im cestu ďalej zahatali hráči Bostonu Bruins.
O rok neskôr to bolo ešte o čosi horšie. Do play-off sa síce Blues prebojovali i v šiestej sezóne v rade, ale tentoraz mali pred nepostupujúcim Pittsburghom náskok len tri body. V play-off sa Blues na víťaznú notu nenaladili a už v prvom kole ich vyradilo Chicago. V strednej časti sezóny nahradil trénera Ala Arboura Jean-Guy Talbot. Arbour následne prijal ponuku New Yorku Islanders a neskôr sa dostal v historickom poradí víťazstiev trénerov na tretiu priečku.
Úpadok Blues pokračoval i v sezóne 1973-74, keď sa St. Louis po prvýkrát vo svojej histórii neprebojovalo do play-off. Jediným svetlým momentom sezóny bola skvelá forma Garryho Ungera. Ten viedol štatistiky strelených gólov i asistencií Blues a dostal sa i do nominácie na Zápas hviezd.
Finančné problémy sužovali St. Louis i v nasledujúcej sezóne, ale na ľade to nebolo až také zlé. Hráčmi s notou na hrudi obsadili v Smythovej divízii druhé miesto, pričom dosiahli bilanciu 35-31-14.
Návrat do bojov v play-off sa bluesmanom podaril v sezóne 1975-76. Už v prvom kole však stroskotali na Buffale, pričom posledné dva zápasy prehrali po predĺžení. Finančná situácia sa prudko zhoršila a klub bol ponúknutý na predaj. Na poste stálych zamestnancov klubu ostali len traja ľudia.
Pred sezónou 1976-77 sa dostal klub St. Louis Blues do rúk nových majiteľov a na posty generálneho manažéra a trénera bol dosadený Emile Francis. Vo svojom prvom drafte urobil Francis tri správne voľby, keď pre svoj káder získal Bernieho Federka, Briana Suttera a Mika Liuta. Tí sa neskôr stali kľúčovými postavami zostavy Blues. Výkony St. Louis sa pod vedením Francisa zlepšili a výsledkom bolo prvé miesto v Smythovej divízii. V play-off však narazili Blues na Montreal Canadiens a po štyroch zápasoch sa pre nich sezóna skončila. Oveľa väčší smútok však spôsobila správa, ktorá nasledovala o niekoľko týždňov neskôr. Obranca Bob Gassoff totiž tragicky zahynul počas nehody s motocyklom.
Finančná situácia Blues sa definitívne upokojila v sezóne 1977-78 zásluhou Ralstona Purinu. Štedrý mecenáš premenoval starú St. Louis Arenu na Checkerdome. Emile Francis opustil trénerskú lavičku a sústredil sa už len na prácu na poste generálneho manažéra. Po slabých výkonoch tímu ostali brehy play-off hráčom St. Louis vzdialené. Ešte horšie to bolo o rok neskôr, keď dosiahli Blues žalostnú bilanciu 18-50-12.
Omladený káder začal naznačovať svoj talent v sezóne 1979-80. Lídrom produktivity tímu sa stal s 94 bodmi Bernie Federko a Blues obsadili druhé miesto vo svojej divízii. V play-off však bolo Chicago nad ich sily.
Len dva roky po tom, čo patrili Blues k najhorším mužstvá ligy, sa situácia výrazne zmenila. Hudobníci boli späť a v sezóne 1908-81 dokázali vyhrať divíziu s výbornou bilanciou 45-18-7. V celkovom hodnotení ligy strácali na vedúci tím NY Islanders len tri body. Cez prvé kolo play-off sa dostali i zásluhou gólu Mika Crombeena v predĺžení piateho súboja a v druhom kole ich čakali hokejisti NY Rangers. Tí boli nad sily Blues a po šiestich zápasoch sa púť St. Louis vo vyraďovacej časti skončila.
Organizačné zmeny v NHL mali za následok preradenie St. Louis do Norrisovej divízie a v nej sa bluesmanom v sezóne 1981-82 nedarilo až tak, ako rok predtým. Rozpačité výkony znamenali prepustenie Trénera roka Reda Berensona. Kormidla sa ujal generálny manažér Francis a Blues sa napokon predsa len prebojovali do play-off. V prvom kole si ľahko poradili s Winnipegom Jets, ale Chicago Blackhawks už bolo v druhom kole nad ich sily.
Len päť rokov po finančnej záchrane klubu sa rozhodol Ralston Purina ponúknuť svoju organizáciu na predaj. Na príčine bola strata, ktorá dosiahla za rok 1,8 milióna dolárov. Skupina investorov, ktorá chcela klub kúpiť, plánovala presťahovať Blues do Saskatoonu. Vedenie NHL to však zamietlo a tak visela budúcnosť klubu vo hviezdach. Tieto problémy sa premietli i do výkonov hráčov a výsledkom bola slabá sezóna s bilanciou 25-40-15. Zo štvrtého miesta v divízii sa St. Louis predsa len prebojovalo do play-off, ale tam ho vyradilo Chicago v štyroch zápasoch.
Po zablokovaní sťahovania klubu do Saskatoonu bola budúcnosť St. Louis nejasná. Vedenie NHL tak Blues znemožnilo i účasť na predsezónnom drafte. Kupec sa napokon našiel a novým majiteľom sa pred sezónou 1983-84 stal Harry Ornest. Ten prijal na post generálneho manažéra Rona Carona a za nového trénera vymenoval Jacquesa Demersa. S novým manažmentom obsadili Blues druhé miesto v divízii a v play-off vyradili v prvom kole Detroit Red Wings. Rozhodujúce dva domáce zápasy vyhrali v čerstvo premenovanej St. Louis Arene. Vo fínále Norrisovej divízie podľahli v rozhodujúcom siedmom zápase Minnesote a s vyraďovacou časťou sa museli rozlúčiť.
V sezóne 1984-85 vyhrali Blues 37 zápasov základnej časti a to im vynieslo víťazstvo v Norrisovej divízii. V play-off však dieru do sveta neurobili a už v prvom kole vypadli s Minnesotou North Stars.
Siedmy postup do play-off v rade si zaknihovali hokejisti St. Louis v sezóne 1985-86. V prvom kole vyraďovacej súťaže narazili tretíkrát po sebe na Minnesotu. Tentoraz sa už konečne dočkali i bluesmani a po víťazstve 6:3 v piatom zápase vyradili v ďalšom kole i Toronto Maple Leafs. Po rokoch tak stálo St. Louis opäť vo finále Konferencie. Sériu rozbehli lepšie plamene z Calgary a v šiestom zápase museli hráči Blues vyhrať. Už po deviatich minútach však prehravali 2:5 a všetko sa zdalo byť stratené. Góly Briana Suttera a Grega Paslawského vrátili St. Louis do hry a v predĺžení rozhodol Doug Wickenheiser dorážkou za chrbát Mika Vernona o nutnosti siedmeho súboja. V Calgary sa napokon tešili domáci hokejisti, keď o svojom postupe rozhodli tesným výsledkom 2:1.
Pred sezónou 1986-87 prešiel klub St. Louis Blues opäť do rúk nového majiteľa, ktorým sa stal Michael Shanahan. Tréner Jacques Demers odišiel do Detroitu a jeho nástupcom sa stal Jacques Martin. V základnej časti neboli výkony Blues zlé, ale v play-off skončili už v prvom kole po sérii s Torontom Maple Leafs.
O rok neskôr obsadili Blues druhé miesto v Norrisovej divízii a veľkú zásluhu na tom mali i posily Brett Hull a Steve Bozek. Obaja prišli z Calgary Flames výmenou za Roba Ramageho a Ricka Wamsleyho. V prvom kole vyraďovacej súťaže nepredstavovalo Chicago vážnejší problém, ale v druhom kole skončili hokejisti St. Louis na hokejkách Detroitu.
Vo svojej prvej kompletnej sezóne v drese Blues nastrieľal Brett Hull 41 gólov a i jeho zásluhou ukončili základnú časť 1988-89 jeho spoluhráči s bilanciou 33-35-12. V play-off vyradili Blues v prvom kole Minnesotu, ale v druhom stroskotali na Chicagu.
V sezóne 1989-90 sa prejavili kanonierske schopnosti Bretta Hulla naplno a so 72 presnými zásahmi sa stal najlepším strelcom ligy. Vo vyraďovacej časti nemali hráči St. Louis väčšie problémy s Torontom, ale konečnou zastávkou bolo pre nich opäť finále divízie, keď sa na ich úkor tešili po siedmom súboji hráči Chicaga Blackhawks.
Hull sa prejavil ako pravý líder i v sezóne 1990-91, keď získal i zásluhou 86-tich gólov prestížnu cenu Hart Trophy. Svoj tím doviedol k druhému miestu v základnej časti, pričom na vedúce Chicago stratili Blues len jediný bod. V play-off zaspali hráči St. Louis úvod a s Detroitom prehrávali už 1:3 na zápasy. Potom sa však zmobilizovali a sériu dokázali otočiť. Vo finále Norrisovej divízie sa situácia opakovala a po štyroch súbojoch opäť prehrávali v pomere 1:3. S Minnesotou sa im však už veľký obrat nepodarilo zopakovať a po porážke v šiestom zápase sa pre nich sezóna skončila.
Forma Bretta Hulla neklesala a v sezóne 1991-92 prekonal brankárov až 70-krát. Blues obsadili v základnej časti tretie miesto, ale v play-off ich vyradilo už v prvom kole Chicago. O rok neskôr boli hráči St. Louis frustrovaní opäť, tentoraz ich zastavilo Toronto Maple Leafs v druhom kole play-off.
V sezóne 1993-94 nastrieľali Brett Hull a Brendan Shanahan po 50 gólov a Blues sa prebojovali do play-off už 15-krát v rade. Z New Jersey prestúpil do St. Louis slávny slovenský útočník Peter Šťastný, ktorý nazbieral v 17-tich zápasoch 16 bodov. Norrisova divízia bola premenovaná na Centrálnu a St. Louis v nej obsadili štvrtú priečku. Sezóna však skončila pre Blues oveľa skôr, než ich fanúšikovia očakávali. Už v prvom kole totiž nestačili hráči s notou na hrudi na Dallas Stars.
Po sezóne zaujal post trénera i generálneho manažéra „železný“ Mike Keenan. Ten sa nedohodol s funkcionármi tímu NY Rangers na novej zmluve po tom, čo priviedol jazdcov k zisku Stanley Cupu.
Pred sezónou 1994-95 sa presťahoval klub St. Louis Blues zo starej St. Louis Arena do nového Keil Centra. Štart novej éry v dejinách Blues bol oddialený zásluhou štvormesačného štrajku, ktorý skrátil základnú časť na polovicu. V januári sezóna konečne odštartovala a bluesmani patrili opäť k najsilnejším mužstvám ligy. S bilanciou 28-15-5 skončili na výbornom druhom mieste súťaže. Peter Šťastný odohral svojích posledných šesť zápasov v kariére a nazbieral v nich 2 body. Neskôr prijal ponuku stať sa skautom St. Louis.
V play-off však prišlo opäť trpké sklamanie, keď "noty" v prvom kole vyradili hokejisti Vancouveru Canucks. Mike Keenan si navyše nahneval fanúšikov uvoľnením Brendana Shanahana zo služieb Blues.
Blues mali za sebou viacero úspešných sezón, ale v play-off sa nevedeli poriadne presadiť. Zmenu malo priniesť angažovanie veľkej hviezdy a vedenie St. Louis získalo tú najväčšiu v histórii NHL – Wayna Gretzkeho. „Great One“ prišiel z Los Angeles Kings výmenou za Craiga Johnsona, Patrice Tardifa, Romana Vopata a voľbu v drafte. V osemnástich zápasoch nazbieral v sezóne 1995-96 Gretzky 21 bodov a Blues dosiahli bilanciu 32-34-16. V play-off sa nemohli Blues spoliehať na služby zraneného brankára Granta Fuhra, ale toho solídne zastúpil John Casey. Gretzky previedol svojich spoluhráčov v prvom kole cez Toronto a v druhom kole viedli v sérii s Detroitom Red Wings 3:2 na zápasy. Červené krídla však vyrovnali a o všetkom sa rozhodovalo v siedmom súboji. Ten rozhodol gólom v predĺžení Steve Yzerman. Wayne Gretzky sa stal po sezóne voľným agentom a podpísal kontrakt s NY Rangers.
Po strate Greztkeho sa pred sezónou 1996-97 rozpútala vojna medzi Brettom Hullom a trénerom Mikom Keenanom. Fanúškovia stáli na strane hokejistu a po slabom štarte do sezóny sa rozhodlo vedenie 19. decembra odvolať Keenana z oboch funkcií. Na lavičku Blues sa postavil Joel Quenneville a výsledky sa začali zlepšovať. S postupom do play-off nemali hokejisti St. Louis problém, ale tam stroskotali už v prvom kole, keď nestačili na Detroit Red Wings.
Vo svojej prvej kompletnej sezóne sa rozhodol staviť Joel Quenneville na defenzívu. To príliš nevyhovovalo kanonierovi Brettovi Hullovi. Výsledky Blues však dali koučovi za pravdu a tím nazbieral v základnej časti až 45 víťazstiev. V prvom kole play-off si bluesmani poľahky poradili s Los Angeles, ale potom narazili na Detroit a červené krídla boli opäť nad ich sily. Po sezóne sa stal Hull voľným agentom a aj vďaka defenzívnemu štýlu forsírovanému Quennevillom sa rozhodol pre prestup do Dallasu Stars.
Stratu Hulla znášal tím St. Louis Blues v sezóne 1998-99 až prekvapivo dobre. Ofenzívnym ťahúňom mužstva sa stal slovenský útočník Pavol Demitra, ktorý nastrieľal v základnej časti 37 gólov a pridal k nim 52 nahrávok. Tieto výkony mu vyniesli účasť v All-star zápase. Oporou zadných radov bol tradične skvelý obranca s delovou strelou Al MacInnis. V play-off prehrávali Blues v prvom kole s Phoenixom Coyotes 1:3 na zápasy, ale potom sa im podarilo sériu otočiť a postúpiť do druhého kola. Tam na nich čakal Dallas s Brettom Hullom v zostave. Z postupu sa napokon tešil bývalý kanonier Blues.
Pred sezónou 1999-2000 zmenil klub St. Louis Blues opäť majiteľa a dostal sa do rúk Billa Laurieho. Domáci stánok klubu sa navyše premenoval na Savvis Center. Z Dallasu prestúpil do St. Louis brankár Roman Turek, ktorý zaznamenal v prvej sezóne s Blues sedem shutoutov a výborný priemer 1,95 inkasovaných gólov na zápas. Za celú sezónu inkasoval tím len 165 gólov. Skvelú prácu v defenzíve odvádzali predovšetkým Al MacInnis a Chris Pronger. Obrane výrazne napomáhal i slovenský útočník Michael Handzuš, ktorý patril k najlepšie brániacim útočníkom ligy a dostal sa do nominácie na Selke Trophy. V útoku diktoval tempo opäť Pavol Demitra, ktorý nazbieral 75 bodov, pričom inkasoval len osem trestných minút. Za čistú hru a športový prístup si vyslúžil cenu Lady Byng Trophy. Blues dokázali vyhrať Prezidentskú trofej určenú pre najlepšie mužstvo základnej časti a Pronger si za svoje výkony vyslúžil Norrisovu i Hartovu trofej.
Neuveriteľná vec sa podarila modrým notám v zápase proti Torontu Maple Leafs. Na začiatku tretej tretiny prehrávali s javorovými listami už 0:5, ale napokon dokázali tento súboj doviesť do víťazného konca. Pavol Demitra zaznamenal dve nahrávky, Michal Handzuš gól a nahrávku a o ďalšie presné zásahy sa postarali Alexej Chavanov, Chris Pronger a Jochen Hecht. Chavanov svojim druhým gólom vyrovnával na 5:5 dvadsaťpäť sekúnd pred koncom a víťaznú strelu vyslal v predĺžení Al MacInnis v presilovke.
Po fantastickej základnej časti však prišlo v play-off obrovské sklamanie. V prvom kole narazilo St. Louis na San José Sharks a po štyroch zápasoch prehrávalo 1:3 na zápasy. Zverenci Joela Quennevilla sa spamätali a dokázali si vynútiť siedmy súboj, ale v ňom ťahali za kratší koniec.
Po trpkom konci sezóny 99-00 sa rozbehli hráči Blues do sezóny 2000-2001 v obrovskom tempe a svojich súperov doslova valcovali. V druhej polovici ročníka však ich rozlet pribrzdilo viacero zranení. Na listinu zranených pribudli i opory tímu Pavol Demitra, Al MacInnis, Tyson Nash a Chris Pronger. Napriek tomu okupovali bluesmani špicu Centrálnej divízie. Výraznou mierou sa o to zaslúžil Scott Young, ktorý sa dostal do životnej formy a nastrieľal až 40 gólov. V závere sezóny sa začali vracať opory do zostavy a tesne pred uzávierkou prestupov k nim pribudli Scott Mellanby, Cory Stillman a Keith Tkachuk, ktorý prišiel z Phoenixu výmenou za Michala Handzuša. S novými posilami obsadil tím St. Louis druhé miesto a po 22-krát v rade postúpil do play-off. Pavol Demitra odohral pre zranenie len 44 zápasov, ale nazbieral v nich 45 bodov. V prvom kole vrátili hokejisti Blues porážku s pred roka žralokom zo San José a v druhom dokázali vyradiť obhajcu titulu z Dallasu. Po pätnástich rokoch sa dostali konečne do finále Konferencie. Cesta do finálovej série však ostala opäť zakliata, keď z piatich súbojov s Coloradom Avalanche dokázali vyhrať hráči Blues len jediný.
Aj v sezóne 2001/2002 patrili Blues medzi špičkové tímy Západnej konferencie. Napriek odchodu brankára Romana Tureka dosiahli solídnu bilanciu 43-27-8-4 a patrilo im druhé miesto v ligovej tabuľke. V prvom kole play-off nepredstavovalo Chicago vážnejšiu hrozbu, ale v druhom kole natrafilo St. Louis na silný Detroit Red Wings a po piatich zápasoch sa mohli pobrať hráči na predčasné dovolenky. Pavol Demitra prežil ďalšiu produktívnu sezónu, keď nazbieral v 82 zápasoch základnej časti 78 bodov a v play-off zaznamenal v desiatich súbojoch jedenásť bodov.
Sezóna 2002/2003 bola poznamenaná dlhodobým zranením najlepšieho obrancu Chrisa Prongera. Po boku Ala MacInnisa však vyrástol ďalší skvelý obranca. Nováčik Barret Jackman podával skvelé výkony a vyslúžil si za ne Calder Trophy, teda trofej určenú pre najlepšieho nováčika. V útoku žiaril opäť Pavol Demitra, ktorý nastrieľal v 78 zápasoch 36 gólov a celkovo si na svoje konto pripísal 93 bodov. Blues sa dostali po 24-krát v rade do play-off a hneď prvý zápas dokázali vyhrať na ľade Vancouveru presvedčivo 6:0. Po prehre v druhom stretnutí predvádzali Blues i naďalej solídny hokej a po následných dvoch výhrach sa ujali vedenia 3:1 na zápasy. Potom sa však karta otočila. Po prehrách 1:4 a 3:5 mohlo St. Louis rozhodnúť o postupe do ďalšieho kola na domácom ľade, ale namiesto toho sa zrodila ďalšia prehra v pomere 3:4. Hokejisti Vancouveru Canucks sa dostali do skvelého tempa a rozhodujúci siedmy zápas vyhrali v pomere 4:1. Bluesmanom nestačilo ani 6 bodov Pavla Demitru v 7 zápasoch.
V ročníku 2003/2004 boli oporami St. Louis Blues opäť Pavol Demitra (58 bodov v 68 zápasoch), Keith Tkachuk, Doug Weight a Chris Pronger. Zranenia vyradili na väčšiu časť roka obrancov Ala MacInnisa a Barreta Jackmana. V dvadsiatich zápasoch dostal príležitosť i mladý slovenský útočník Peter Sejna, ktorý strelil 2 góly a pridal k nim 2 nahrávky. V bráne stál Chris Osgood. V 82 zápasoch základnej časti nazbierali modré noty 91 bodov, ale v prvom kole play-off pripravili svojím fanúšikom ďalšie trpké sklamanie, keď dokázali vyhrať len jediný zápas série so San José Sharks.
Štatistiky St. Louis Blues v základnej časti:
Pozn: Čísla v tabuľke znamenajú: sezóna, počet zápasov, počet víťazstiev, počet prehier, počet remíz, počer prehier po predĺžení, počet strelených gólov, počet inkasovaných gólov, počet získaných bodov Aktuálne dresy St. Louis Blues:
Sezóna
Z
V
P
R
PP
SG
IG
B
1967-68
74
27
31
16
177
191
70
1968-69
76
37
25
14
204
157
88
1969-70
76
37
27
12
224
179
86
1970-71
78
34
25
19
223
208
87
1971-72
78
28
39
11
208
247
67
1972-73
78
32
34
12
233
251
76
1973-74
78
26
40
12
206
248
64
1974-75
80
35
31
14
269
267
84
1975-76
80
29
37
14
249
290
72
1976-77
80
32
39
9
239
276
73
1977-78
80
20
47
13
195
304
53
1978-79
80
18
50
12
249
348
48
1979-80
80
34
34
12
266
278
80
1980-81
80
45
18
17
352
281
107
1981-82
80
32
40
8
315
349
72
1982-83
80
25
40
15
285
316
65
1983-84
80
32
41
7
293
316
71
1984-85
80
37
31
12
299
288
86
1985-86
80
37
34
9
302
291
83
1986-87
80
32
33
15
281
293
79
1987-88
80
34
38
8
278
294
76
1988-89
80
33
35
12
275
285
78
1989-90
80
37
34
9
295
279
83
1990-91
80
47
22
11
310
250
105
1991-92
80
36
33
11
279
266
83
1992-93
84
37
36
11
282
278
85
1993-94
84
40
33
11
270
283
91
1994-95
48
28
15
5
178
135
61
1995-96
82
32
34
16
219
248
80
1996-97
82
36
35
11
236
239
83
1997-98
82
45
29
8
256
204
98
1998-99
82
37
32
13
237
209
87
1999-00
82
51
20
11
1
248
165
114
2000-01
82
43
27
12
5
249
195
103
2001-02
82
41
27
13
4
227
188
98
2002-03
82
41
24
11
6
253
222
99
2003-04
82
39
30
11
2
191
198
91
Celkovo:
2932
129
1194
432
18
935
932
3026