Jdi na obsah Jdi na menu
 


Vancouver Canucks

17. 1. 2009

Klub Vancouver Canucks pôsobí v NHL od roku 1970. Tento tím nesie názov po kanadskom ľudovom hrdinovi Johnym Canuckovi. Ten bol slávnym drevorubačom a popri svojej práci hral vo voľnom čase i hokej.

Logo klubu sa v histórii viackrát menilo a momentálne predstavuje veľrybu kosatku, ktorú prevzal klub od bývalej rodičovskej spoločnosti Orca. Okrem toho je v logu modré písmeno C, ktoré je zvýraznené červenou a striebornou farbou.

Farmárskym tímom je Manitoba Moose pôsobiaci v AHL a klubovými farbami sú tmavo modrá, tmavo červená, nebesky modrá a strieborná.

Korene hokeja vo Vancouveri siahajú veľmi hlboko. Už v roku 1915 tu vznikol tím Vancouver Millionaires, ktorý pôsobil v starej lige Pacific Coast Hockey Association. Tento klub bol štyrikrát finalistom PCHA, ale po zániku tejto ligy sa ocitol Vancouver bez poriadneho hokejového tímu.

Vancouver sa pokúsil o vstup do NHL v rámci expanzie už v roku 1967, ale vtedy mu to ešte nevyšlo. Už o tri roky neskôr sa však fanúšikovia hokeja v tomto krásnom meste dočkali a 9. októbra 1970 nastúpili Canucks na svoj prvý zápas v NHL proti Los Angeles Kings. Prvý zápas ešte prehrali v pomere 1:3, ale už o dva dni neskôr oslavoval Vancouver svoje prvé víťazstvo, keď dokázal zdolať Toronto Maple Leafs.

Premiérovú sezónu odohrali Canucks vo Východnej divízii a s bilanciou 24-46-8 obsadili šiestu priečku.

Aj vo svojej druhej sezóne sa Vancouver trápil. Canucks vyhrali len 20 zápasov a tak obsadili poslednú priečku ligovej tabuľky. Jediným pozitívom boli výkony Andre Boudriasa. Ten sa stal druhýkrát po sebe najproduktívnejším hráčom tímu, keď tentoraz nastrieľal 27 gólov, ku ktorým pridal 34 nahrávok.

V sezóne 1972/73 prekonali hranicu 70-tich bodov Bobby Schmautz i Andre Boudrias. Ich spoluhráči sa však k nim nepridali a tak patrila Canucks po základnej časti až 7. pozícia s bilanciou 22-47-9.

Prakticky rovnako dopadli Kanaďania i o ročník neskôr. Canucks chýbali najmä body Bobbyho Schmautza. Ten opustil Vancouver počas sezóny spoločne s Jerrym Korabom a Johnom Wrightom. Novými posilami sa naopak stali Chris Oddleifson, John Gould a Tracy Pratt. Boudrias nazbieral v 78-mich zápasoch 75 bodov a s prehľadom potvrdil pozíciu najproduktívnejšieho hráča Canucks. Druhý Dennis Ververgaert získal 57 bodov.

Pred ročníkom 1974/75 prebehla v NHL reorganizácia a Canucks sa dostali z Východnej divízie do novej Smythovej divízie. To Vancouveru veľmi pomohlo a po rokoch trápenia sa dočkali prvých úspechov. V základnej časti vyhrali 38 zápasov a s náskokom dvoch bodov dokázali vyhrať svoj prvý divízny titul v histórii.

Andre Boudrias zaznamenal viac bodov, než zápasov a solídnou produktivitou sa prezentovala i štvorica Don Lever, John Gould, Chris Oddleifson a Dennis Ververgaert. V bráne dostával najviac príležitostí Gary Smith.

V play-off však Canucks nestačili na oveľa skúsenejší Montreal Canadiens a po piatich zápasoch sa ich cesta v nadstavbovej časti skončila.

Napriek vyrovnanej bilancii 33-32-15 siahal Vancouver v sezóne 75/76 po divíznom titule. Ten mu napokon v Smythovej divízii ušiel len o jeden bodík.

Svoju najslabšiu sezónu za posledné roky odohral Andre Boudrias, ktorý nastrieľal v 71 zápasoch len sedem gólov. Našťastie zabrali iní a hlavnú útočnú silu predstavovala najmä trojica Ververgaert, Lever a Oddleifson.

Canucks sa po druhýkrát v rade dostali do vyraďovacej časti, ale ani tentoraz sa v nej dlho neohriali. Nad ich sily boli ostrovania z New Yorku.

Po dvoch účastiach v play-off nastal v sezóne 1976/77 pád späť a negatívna bilancia 25-42-13 na viac, než tretie miesto v divízii stačiť nemohla. Táto sezóna sa niesla v znamení prebudovania tímu.

Dlhoročná opora Andre Boudrias sa pobrala do Quebecu Nordiques a v priebehu sezóny opustili káder i John Gould a Bob Dailey. Brankára Garyho Smitha nahradila dvojica Cesare Maniago a Curt Ridley. Novými posilami sa stali Hilliard Graves a Larry Carriere z Atlanty, Derek Sanderson zo St. Louis a dvojica Larry Goodenough – Jack McIlhargey z Philadelphie.

Až 82 gólov nastrieľala trojica Rick Blight, Don Lever a Dennis Ververgaert.

Trápenie pokračovalo i v ročníku 77/78. Canucks vyhrali len 20 zápasov a ani jeden z hráčov Vancouveru nedokázal nastrieľať viac, než 30 gólov.  O slabej produktivite mužstva svedčí i fakt, že Mike Walton zaznamenal najviac bodov (66) i napriek tomu, že nastúpil len v 66-tich zápasoch.

Výraznou zmenou prešlo logo tímu. Pôvodnú jednoduchú hokejku, ktorá bola umiestnená v popredí ľadovej plochy totiž nahradilo logo, v ktorom dominovala dynamická zlatá korčuľa. Klubové farby sa zmenili na čiernu, zlatú a červenú. Nové dresy boli veľmi jednoduché a dominovalo im veľké písmeno V. V jednej z nedávnych ankiet boli tieto dresy vyhlásené za najškaredšie v histórii NHL.

Mierne zlepšenie nastalo o rok neskôr. Canucks získali 63 bodov a hoci vyhrali len o päť zápasov viac, než v predošlej sezóne, dokázali sa prebojovať do play-off. Hlavným hrdinom bol Ron Sedlbauer, ktorý dokázal ako prvý hráč v histórii klubu nastrieľať 40 gólov. Vo výbornom svetle sa po príchode z AIK Štokholm prezentoval Švéd Thomas Gradin, ktorý nazbieral 51 bodov a vo svojej nováčikovskej sezóne v NHL sa stal druhým najproduktívnejším hráčom Canucks.

Počas sezóny opustila Vancouver dlhoročná opora Dennis Ververgaert.  Z Philadelphie naopak prišla dvojica Drew Callander a Kevin McCarthy.

V nadstavbovej časti vyhrali Canucks prvý zápas na ľade Philadelphie a fanúšikovia začali veriť v postup. Flyers sa však dokázali otriasť a potom už sériu ovládli.

Pod vedením Harryho Neala nastal v sezóne 1979/80 ďalší pokrok a Vancouver postúpil so ziskom 70 bodov po druhýkrát v rade do vyraďovacej časti.  Najproduktívnejším hráčom tímu sa stal Stan Smyl, ktorý pridal k 31 presným zásahom i 47 nahrávok. Len o tri body menej získal Thomas Gradin. Oporou v bránke Canucks bol Glen Hanlon (neskôr tréner Washingtonu, či Bieloruska).

Počas sezóny postihlo káder Canucks zemetrasenie. Z Vancouveru odišli Ron Sedlbauer, Brad Smith, Chris Manery, Don Lever, Bill Derlago, Rick Vaive, Jack McIlhargey a brankár Curt Ridley. Novými posilami sa naopak stali Ivan Boldirev (hneď sa stal tretím najproduktívnejším hráčom tímu), Dave „Tiger“ Williams, Per-Olov Brasar, Darcy Rota, Jerry Buttler a Dave Logan.

Množstvo zmien malo za následok slabú zohratosť mužstva a v play-off skončila púť Canucks po štyroch zápasoch s Buffalom Sabres.

Vzostupný trend pokračoval i v sezóne 1980/81. Canucks nazbierali 76 bodov a srdcia divákov si získal najmä Tiger Williams, ktorý nastrieľal vo svoje prvej úplnej sezóne v drese Vancouveru 35 gólov. Thomasovi Gradinovi chýbal na dosiahnutie 70-bodovej hranice len jediný bodík. Glena Hanlona vytlačil z postu brankárskej jednotky Richard Brodeur.

V nadstavbovej časti nedokázali Canucks prekročiť svoj tieň a po troch prehrách v rade s Buffalom Sabres sa pre nich sezóna opäť skončila príliš skoro.

V sezóne 1981/82 pokračovali Canucks v solídnom hokeji. V základnej časti získali o bod viac, než v predošlom ročníku a v Smythovej divízii im patrila druhá priečka. K tradične produktívnym hráčom ako Thomas Gradin, Stan Smyl, či Ivan Boldirev sa pridal nováčik z Československa – Ivan Hlinka. Ten nazbieral 60 bodov a výrazne tak prispel k ďalšiemu postupu do nadstavbovej časti.

Veľký obrat nastal 20. marca. Počas zápasu v Quebecu totiž tréner Harry Neale napadol jedného z fanúšikov Nordiques a vedenie NHL ho potrestalo zákazom činnosti až do konca play-off. Na trénerskú lavičku sa tak postavil Roger Neilson a od tejto chvíle začal hrať Vancouver svoj najlepší hokej v histórii.

Neilsonovi zverenci zdolali Calgary Flames v prvom kole trikrát po sebe a po prvýkrát sa tešili z postupu do druhého kola. Vo finále Smythovej divízie pokračovali v rozbehu a po piatom súboji s Los Angeles Kings mohli opäť dvíhať ruky nad hlavy.  Magický vplyv trénera Neilsona zabral aj vo finále Campbellovej konferencie. Vancouver postúpil po piatich stretnutiach cez Chicago Blackhawks a vo finále sa postavil proti dvojnásobnému obhajcovi majstrovskej trofeje – NY Islanders.

Hneď v prvom súboji finálovej série boli Canucks blízko k víťazstvu, keď na súperovom ľade dotiahli zápas až do predĺženia.  Hneď v prvej minúte predĺženia však strelil Mike Bossy šiesty gól a ako sa neskôr ukázalo, bol to rozhodujúci moment série. Vancouver padol na kolená a prehral i nasledujúce tri duely. Z tretieho Stanley Cupu v rade sa tak tešili Islanders.

Podobne ako v základnej časti, aj v play-off boli hlavnými útočnými motormi Gradin a Smyl. Obaja dokázali získať v 17-tich zápasoch viac, než bod na zápas.

Po historickom úspechu vymenovalo pred sezónou 1982/83 vedenie Vancouveru Rogera Neilsona za hlavného trénera a priaznivci Canucks verili v ďalšiu spanilú jazdu.

V základnej časti obsadili Canucks tretiu priečku v divízii, pričom nazbierali 75 bodov, čiže len o dva menej, než pred rokom. Cez 80-bodovú hranicu sa dostala hneď trojica hráčov – Stan Smyl, Thomas Gradin a Darcy Rota. Svoju druhú a zároveň i poslednú sezónu v NHL odohral Ivan Hlinka, ktorý nazbieral v 65 zápasoch 63 bodov.

V priebehu sezóny sa z Vancouveru porúčali Ivan Boldirev, Curt Fraser a Anders Eldebrink. Do kádra naopak pribudli Tony Tanti, Mark Kirton a John Garrett.

V prvom kole play-off narazili podobne ako pred rokom na Calgary Flames. Fanúšikovia Canucks verili, že je to predzvesť reprízy víťazného ťaženia. Realita ale bola úplne iná. Plamene sa tentoraz rozžeravili oveľa viac a svojho súpera spálili v štyroch zápasoch.

Uprostred sezóny 1983/84 sa na lavičku Canucks vrátil pred dvomi rokmi potrestaný Harry Neale. Vancouver hral len priemerný hokej a so ziskom 73 bodov postupoval do nadstavbovej časti z tretej priečky vo svojej divízii.

Novou hviezdou tímu sa stal Patrik Sundstrom, ktorý vyletel na čelo produktivity tímu so ziskom 91 bodov (38 gólov a 53 nahrávok). Vo svojej prvej úplnej sezóne sa v drese Canucks perfektne etabloval i Tony Tanti. Ten nastrieľal 45 gólov a stal sa najlepším strelcom tímu. Vo vyraďovacej časti sa však Sundstrom a spol. ohriali len veľmi krátko a po štyroch zápasoch mohli vo Vancouveri rozpustiť ľad.

Počas celej sezóny 84/85 sa Vancouver trápil a nelichotivá bilancia 25-46-9 zahatala po piatich rokoch cestu Canucks do play-off. Jediným pozitívom bolo 39 gólov Tonyho Tantiho. Svoju prvú kompletnú sezónu v NHL odohral Cam Neely.

O rok neskôr získali Canucks opäť 59 bodov. Tentoraz im to však paradoxne stačilo na postup do vyraďovacej časti. Najproduktívnejším hráčom sa stal Fín Petri Skriko (38 gólov), ktorý pôsobil vo Vancouveri po príchode zo Saipy len druhý rok. Tanti zaťažil kontá brankárov súperov opäť 39 gólmi, ale ani to nestačilo na viac, než 4. miesto v Smythovej divízii.

V play-off nemali v slabej forme hrajúci Canucks nárok na rozbehnutý Edmonton a v troch zápasoch dosiahli nelichotivé skóre 5:17.

Po sezóne prestúpil talentovaný Cam Neely do Bostonu, kde sa stal neskôr hviezdou prvej veľkosti.

Canucks kráčali od deviatich k piatim a v sezóne 86/87 sa na ich hru pozeralo len veľmi ťažko. Vancouver vyhral len 29 zápasov a spadol až na dno divíznej tabuľky. Jediným svetlým úkazom bola strelecká forma Tonyho Tantiho. Rodák z Toronta totiž nastrieľal 41 gólov. Ďalším Európanom v kádri sa stal Raimo Summanen, ktorý zavítal do Vancouveru počas sezóny z Edmontonu Oilers.

Mizéria trvala i naďalej a v ročníku 87/88 získal Vancouver len 59 bodov. To samozrejme na postup do vyraďovacej časti stačiť nemohlo. Štyridsaťgólovému Tantimu tentoraz výdatne sekundoval Greg Adams, ktorý pred sezónou prestúpil z New Jersey Devils a fanúšikom Canucks sa prezentoval 36 gólmi. Dlhoročnú oporu v bráne – Richarda Brodeura začali z postu tímovej jednotky vytláčať Kirk McLean a Steve Weeks.

V sezóne 1988/89 nastalo pod vedením trénera Boba MacCammona prebudenie. Canucks sa síce nevyhli kríze a dokonca ťahali nelichotivú šnúru trinástich prehier v rade, ale napokon sa zo štvrtej priečky svojej divízie vrátili po dvoch rokoch do play-off.

Najproduktívnejším hráčom Vancouveru sa stal Petri Skriko, ale podobne ako on, nastrieľal 30 gólov i nováčik Trevor Linden. V tom čase ešte nikto nemohol tušiť, že práve Trevor sa stane v budúcnosti jednou z legiend Canucks.

V prvom kole play-off narazil Vancouver na mimoriadne silné Calgary. Flames prežívali svoju najlepšiu sezónu a po góle Joela Otta v predĺžení vykročili na cestu za víťazstvo Stanleyho pohára.

Po prekvapivo silnom výkone v play-off proti Calgary sa v sezóne 1989/90 výkony Canucks opäť zhoršili. Tím nazbieral len 64 bodov a po štvrtýkrát v posledných šiestich rokoch ostali pre Vancouver brány vyraďovacej časti zatvorené. Slabé boli aj individuálne výkony a najlepším strelcom sa stal s tridsiatimi gólmi Greg Adams.

Svoju jedinú sezónu v NHL odohral Vladimír Krutov, ktorý nazbieral len 34 bodov a tak sa radšej vrátil do Ruska. Spoločne s ním pribudol pred štartom nového ročníka do kádra Vancouveru i ďalší Rus Igor Larionov. Počas sezóny odišiel do Pittsburghu Tony Tanti a káder Canucks opustili i Rich Sutter, Barry Pederson a Doug Smith. Výmenou za Tantiho prišli z Pittsburghu Dan Quinn, Andrew McBain a Dave Capuano. Okrem nich získali funkcionári i Fína Jyrki Lummeho z Montrealu a Adriana Plavsica zo St. Louis. Najmä Lumme sa v nasledujúcich rokoch ukázal ako veľmi platný obranca.

Zlepšenie nenastalo ani v ročníku 1990/91. Canucks získali len 65 bodov, ale i tom im napokon stačilo na postup do play-off zo štvrtej pozície. Trevor Linden sa stal najväčšou hviezdou mužstva a k 33 gólom pridal 37 nahrávok.

Svoju prvú sezónu po príchode z Dukly Trenčín odohral v NHL český hokejista Róbert Kron, ktorého určite potešil i príchod krajana Petra Nedvěda zo Seattlu vo WHL. Počas sezóny opustil rady Canucks Petri Skriko, ktorý sa po siedmich rokoch pobral do Bostonu. V priebehu sezóny sa podarilo manažmentu získať viacero kvalitných hráčov. Zo St. Louis prišli výmenou za Dana Quinna Geoff Courtnall, Cliff Ronning, Sergio Momesso a Robert Dirk. Z Calgary pribudol do kádra Canucks Dana Murzyn a cennou posilou sa stal i Gerald Diduck z Montrealu.

Množstvo nových posíl sa síce v play-off neprejavilo, ale sľubovalo svetlejšiu budúcnosť. Púť vyraďovacou časťou skončila už po šiestich zápasoch s Los Angeles Kings.

Po sezóne oznámil Stan Smyl ukončenie kariéry. Táto legenda Vancouveru odohrala v drese Canucks 896 zápasov, v ktorých nazbierala 673 bodov za 262 gólov a 411 nahrávok. Žiadnemu inému hráčovi tohto klubu sa predtým nič podobné nepodarilo.

Po odchode Stana Smyla potreboval Vancouver mladého hráča, ktorý by mohol kráčať v jeho stopách. A taký hráč sa skutočne našiel. Pod vedením nového trénera Pata Quinna totiž začal žiariť mladý Rus Pavel Bure, ktorý okamžite získal prezývku „ruská raketa“. Bure prežil fantastickú nováčikovskú sezónu a k 34 gólom pridal 26 gólov. Pavel pritom odohral len 65 zápasov. Odmenou mu bola Calder Trophy pre najlepšieho nováčika NHL.

V bráne podával spoľahlivé výkony Kirk McLean a v útoku Buremu skvele sekundovali Trevor Linden, Cliff Ronning a Igor Larionov. Vancouver dokázal prvýkrát za posledných 15 rokov dosiahnuť viac víťazstiev, než prehier a so ziskom 96 bodov s prehľadom postúpili do play-off.

Vstup do vyraďovacej časti Canucks príliš nevyšiel a po prvých štyroch zápasoch prehrávali s Winnipegom Jets 1:3. Potom však pridali Kanaďania obrátky a po troch víťazstvách v rade postúpili do finále Smythovej divízie. V ňom narazili na Edmonton a olejárov dokázali poraziť len v dvoch dueloch, čo na postup stačiť nemohlo.

Vo svojej druhej sezóne už bol Pavel Bure hviezdou prvej veľkosti. Ruská raketa nastrieľala neuveriteľných 60 gólov, ku ktorým pridala i 50 nahrávok. Bure sa stal vôbec prvým hráčom Canucks, ktorý dokázal nazbierať za jednu sezónu viac, než 100 bodov. Vancouver vyhral 46 zápasov a po prvýkrát vo svojej histórii prekonal – podobne ako Bure – stobodovú hranicu.

Najmä na domácom ľade boli Canucks prakticky neporaziteľní a zverenci Pata Quinna zaznamenali v domácej hale Pacific Coliseum šnúru 18-tich zápasoch bez prehry.

V priebehu sezóny odišiel Róbert Kron do Hartfordu (výmenou za Murraya Cravena), ale Petr Nedvěd osamotený neostal. Pevnou oporou obranných radov Canucks sa totiž začal stávať ďalší Čech Jiří Šlégr.

V play-off sa opakovala situácia spred roka. V prvom kole síce Vancouver postúpil cez Winnipeg Jets, ale vo finále Smythovej divízie opäť stroskotal. Tentoraz mu nebolo súdené postúpiť cez Los Angeles Kings.

Hviezda Pavla Bureho žiarila aj v sezóne 1993/94. Rus opäť nastrieľal 60 gólov a celkovo nazbieral v 76 zápasoch až 107 bodov. Petr Nedvěd bol vymenený do St. Louis a opačným smerom putovali Jeff Brown, Martin Gelinas a Nathan LaFayette.

V základnej časti nazbieral Vancouver 85 bodov, čo bolo výrazne menej, než v predošlej sezóne. Do play-off postúpili Canucks z druhej priečky novej Pacifickej divízie a po prvých štyroch zápasoch s Calgary Flames sa zdalo, že na túto sezónu fanúšikovia v dobrom spomínať nebudú. Za stavu 1:3 v sérii proti plameňom sa zverenci Pata Quinna rozhodli prepnúť na vyššie obrátky.

Nasledujúce tri zápasy dokázali vyhrať v predĺženiach, keď sa postupne v rozhodujúcich chvíľach presadili Geoff Courtnall, Trevor Linden a Pavel Bure. Povzbudení víťaznou jazdou skrz predĺženia nabehli Canucks na Dallas Stars a po piatich zápasoch už stáli vo finále Západnej konferencie.

Prvý zápas v sérii s Torontom Maple Leafs dotiahli hráči Vancouveru do predĺženia, ale tentokrát sa z víťazstva neradovali. Druhý zápas v Toronte však vyhrali a po dvoch shutoutoch Kirka McLeana sa ujali vedenia 3:1 na zápasy. Piaty duel bol na programe vo Vancouveri a po remíze 3:3 sa muselo opäť rozhodnúť až v predĺžení. Po bezgólovom prvom predĺžení hala Pacific Coliseum zaburácala už po štrnástich sekundách druhej nadstavenej časti. Brankára Felixa Potvina totiž prekonal Greg Adams a Canucks sa po druhýkrát vo svojej histórii ocitli vo finále Stanley Cupu.

Do finále proti New Yorku Rangers vstupoval Vancouver ako outsider. Hneď prvý zápas v Madison Square Garden však dokázal kanadský tím vyhrať. Napínavý duel sa rozhodoval až v predĺžení, v ktorom svoje mužstvo podržal brankár Kirk McLean. O cennom prvom víťazstve rozhodol gólom 34 sekúnd pred koncom prvého predĺženia Greg Adams. Druhý zápas vyhrali domáci jazdci a séria sa sťahovala do Pacific Colisea.

Nažhavený Pavel Bure v úvode tretieho zápasu nešetrne narazil na mantinel jedného z protihráčov a inkasoval za to trest do konca zápasu. Bez ruskej rakety boli Canucks bezzubí a Rangers vyhrali 5:1. Vo štvrtom súboji sa Vancouver ujal vedenia 2:0 a s prehľadom kontroloval vývoj hry. Vytúžený tretí gól však neprichádzal a brankár Rangers Mike Richter zneškodnil i trestné strieľanie Pavla Bureho v tretej tretine. Tento moment bol bodom zlomu a New York po ňom začal hrať ako vymenený. Jazdci napokon vyhrali 4:2 a v sérii sa ujali vedenia 3:1.

Canucks nechceli premrhať finálovú šancu bez boja a do piateho zápasu v New Yorku nastúpili, ako by išlo o všetko. Dravý výkon im vyniesol vedenie 3:0. Rangers sa ale opäť vrátili do hry a dokázali vyrovnať na 3:3.  Bure a spol. nepodľahli panike a opäť zapli motor na plné obrátky. Piaty zápas napokon dokázali vyhrať 6:3 a na domácom ľade v Pacific Coliseu s prehľadom vyhrali nad unavene vyzerajúcim tímom Rangers 4:1. Po šiestom súboji oslavovali Canucks, ako by už vyhrali Stanley Cup. V ceste za strieborným pohárom im však stála ešte jedna veľká prekážka v podobe siedmeho zápasu v Madison Square Garden.

Ranger sa po dvoch prehrách v rade otriasli a pred domácimi fanúšikmi viedli v tretej tretine už 3:1. Svojim druhým gólom v zápase znížil na rozdiel jedného gólu Trevor Linden a posledných 15 minút sa zmenilo na dobýjanie bránky Mika Richtera. Ten však stiahol roletu a hráčom i fanúšikom Canucks ostali len oči pre plač. Víťazoslávna cesta so Stanleyho pohárom sa do Kanady nekonala.

Napriek tomu dosiahol Vancouver skvelý výsledok, veď od zisku Stanley Cupu ho delil len jeden jediný zápas.  Za skvelú jazdu skrz nástrahy play-off sa mohli priaznivci poďakovať najmä trojici Kirk McLean, Trevor Linden a Pavel Bure. Kapitán Canucks získal v 24 zápasoch vo vyraďovacej časti 25 a Rus dokonca až 31 bodov (vrátane 16-tich gólov).

Po veľkom úspechu si museli fanúšikovia Canucks na prvý zápas sezóny 1994/95 počkať o štyri mesiace dlhšie, než inokedy. Štart základnej časti totiž oddialil štrajk. V skrátenej sezóne zaznamenal Vancouver pod vedením nového trénera Ricka Leya vyrovnanú bilanciu 18-18-12.

Pavel Bure získal v 44 zápasoch 43 bodov a len o tri body menej nazbieral Trevor Linden.  K Geoffovi Courtnallovi pribudol z Dallasu jeho mladší brat Russ. Okrem neho získalo vedenie klubu i Josefa Beránka z Philadelphie, Romana Oksiutu z Edmontonu a Christiana Ruutua z Chicaga. Z AHL navyše vytiahli tréneri Mika Pecu. Dres Vancouveru naopak vyzliekli Jiří Šlégr, Greg Adams, Nathan Lafayette, Gerald Diduck, či Adrien Plavsic.

V prvom kole play-off dostali Canucks zaujímavú šancu na odvetu. Ich súperom bol totiž tím St. Louis Blues a jeho trénerom bol Mike Keenan. Práve on trénoval NY Rangers počas sedemzápasovej série vo finále Stanley Cupu v predošlej sezóne. Vancouveru sa pomsta Keenanovi podarila, ale cestu do finále zopakovať nedokázali. V druhom kole totiž prehrali až tri zápasy v predĺžení a z postupu sa tešilo Chicago Blackhawks.

Pred sezónou 1995/96 angažoval Vancouver ďalšiu ruskú hviezdu Alexandra Mogiľného z Buffala Sabres a celé mesto bolo na nohách. Kombinácia Bure – Mogiľny totiž mala priniesť vytúžený prvý Stanleyho pohár v histórii.

Prvé dva zápasy sezóny odohrali Canucks proti Anaheimu netradične v japonskom Tokyu. Po návrate domov ich čakala premiéra v novom stánku Generals Motors Place. Prvý zápas v novej hale sa odohral 9. októbra a Vancouver v ňom zdolal silný Detroit 5:3. Všetko teda nasvedčovalo tomu, že fanúšikov kanadského tímu čaká skvelá sezóna.

Ambiciózne plány však dostali veľkú trhlinu v podobe zranenia kolena Pavla Bureho. Ruská raketa odohrala len 15 zápasov a bez najväčšej hviezdy Canucks vyššie, než na tretie miesto v Pacifickej divízii nedosiahli. Negatívna bilancia 32-35-15 znamenala zisk 79 bodov a silného súpera v prvom kole play-off. Po nevydarenej základnej časti narazil Vancouver v nadstavbovej časti na Colorado Avalanche a po šiestich zápasoch sa mohli hráči pobrať na dovolenky.

Alexander Mogiľny očakávania naplnil a v 79 súbojoch nazbieral výborných 107 bodov (55+52). Veľmi kvalitnú sezónu prežil i Trevor Linden (80 bodov). Počas sezóny získal Vancouver viacero posíl a tou najcennejšou bol bez debát Markus Näslund z Pittsburghu.  Okrem Švéda do kádra pribudli i Essa Tikkanen, Jesse Belanger, Mike Sillinger, Jim Dowd, František Kučera a Joey Kocur.

Napriek príchodu viacerých posíl však predstavovala sezóna 1996/97 veľké sklamanie. Pavel Bure bol opäť limitovaný svojim kolenom a pre zranenie odohral len 63 zápasov, v ktorých strelil „iba“ 23 gólov. Mužstvo trénera Toma Renneya sa nevedelo dostať do správneho tempa a po prvýkrát v posledných siedmich rokoch sa nedokázalo prepracovať do play-off.

Po takmer dvadsiatich rokoch sa opäť menilo logo klubu. Tradičnú zlatú korčuľu totiž nahradila zúrivá kosatka vyskakujúca z písmena C.

Ani jeden z hráčov Vancouveru nedokázal získať viac bodov, než zápasov. Najbližšie bol k tomu Alexander Mogiľny, ktorý získal v 76 zápasoch 73 bodov. Strelecky sa najviac darilo Martinovi Gelinasovi. Ten zaťažil kontá brankárov 35 gólmi.

František Kučera odohral za Canucks len 2 zápasy a potom bol vymenený do Philadelphie. Spoločne s ním odišli aj Russ Courtnall a Essa Tikkanen (obaja NY Rangers), či Jevgeni Namestnikov. Novými posilami sa naopak stali Brian Noonan zo St. Louis, Sergej Nemčinov z Rangers, Steve Staios z Bostonu a Donald Brashear z Montrealu.

V bránke sa striedali Kirk McLean a Corey Hirsch.

Pred sezónou 1997/98 podpísal Vancouver zmluvu s voľným agentom Markom Messierom a táto hrajúca legenda mala pomôcť k návratu do play-off. Stal sa však pravý opak a Canucks hrali ešte horšie, než pred rokom. Za hráčov si to napokon odniesol stratou stoličky tréner Tom Renney, ktorého nahradil „Železný“ Mike Keenan. Pavel Bure nastrieľal 51 gólov, ale ani to nepomohlo k zisku viac, než 25 víťazstiev a s bilanciou 25-43-14 sa do play-off postúpiť nedá.

Po prvýkrát v histórii klubu nastúpil v drese Canucks i slovenský hokejista. Ľubomír Vaic však odohral len päť zápasov, v ktorých strelil jeden gól a pridal i jednu nahrávku.

Mark Messier nazbieral 60 bodov a stal sa po Burem druhým najproduktívnejším hráčom tímu. Mogiľny odohral len 51 zápasov, v ktorých získal 45 bodov. Srdcia fanúšikov Canucks neboleli len z výsledkov, ale i z odchodu dlhoročného kapitána Trevora Lindena do NY Islanders. Okrem neho odišli aj Mike Sillinger, Grant Ledyard, Dave Babych, Martin Gelinas, Gino Odjick, Geoff Sanderson, či brankár Sean Burke. Dres Vancouveru si naopak obliekli brankári Garth Snow a Artur Irbe (po sezóne odišiel do Caroliny), Todd Bertuzzi, Brian McCabe, Brad May, Peter Zezel, Jamie Huscroft a Jason Strudwick.

Zaujímavé bolo najmä zloženie na brankárskom poste. Počas sezóny si totiž za Vancouver zachytali Arturs Irbe, Garth Snow, Sean Burke, Kirk McLean a Corey Hirsch – teda až piati kvalitní gólmani.

Pred sezónou 1998/99 nastala v NHL reorganizácia a Canucks sa ocitli v Severozápadnej divízii. Vedenie vymenilo Pavla Bureho a Breta Hedicana na Floridu a ako náhradu za nich získalo Eda Jovanovskeho, Dave Gagnera, Kevina Weekesa a Mika Browna. Predovšetkým obranca Jovanovski znamenal pre hru Canucks prínos. Celkovo ale Vancouver sklamal a pod vedením trénera Mika Keenana predvádzal žalostný hokej. Uprostred sezóny pohár trpezlivosti pretiekol a Keenana nahradil Marc Crawford. Ani on už slabú sezónu zachrániť nedokázal a Canucks napokon získali len 58 bodov, čo bol štvrtý najmenší počet v histórii klubu. O slabej forme tímu svedčí i fakt, že najproduktívnejší hráč Markus Näslund nazbieral v 80-tich zápasoch len 66 bodov.

Po veľkom sklamaní sa pustil tréner Crawford do koncepčnej práce s mužstvom a výsledky sa dostavili. Proces prebudovania kádra začal draftovaním švédskych dvojičiek Henrika a Daniela Sedinovcov. Okrem toho uvoľnil klub Alexandra Mogiľneho do New Jersey a v rámci výmeny získal Brendana Morrisona, Denisa Pedersona a Vadima Šarifijanova.

V štyroch zápasoch nastúpil i Ľubomír Vaic, ale do bodových štatistík sa nezapísal.

Zmeny pomohli a hoci nikto z hráčov Canucks v individuálnych štatistikách extrémne nevynikal (najproduktívnejší Näslund získal 65 bodov), hra Vancouveru sa zlepšila.  V porovnaní s predošlou sezónou získali zverenci Marca Crawforda o 35 bodov viac. Výsledkom bolo tretie miesto v divízii, ktoré však na postup do play-off stále nestačilo. Séria troch sezón bez postupu do nadstavbovej časti znechutila Marka Messiera, ktorý sa rozhodol prijať ponuku New Yorku Rangers.

Vzostupný trend pod vedením Marca Crawforda pokračoval i v ročníku 2000/01. Canucks vyhrali 36 zápasov a po štyroch rokoch sa konečne vrátili do play-off, keď v boji o posledné postupové miesto porazili Phoenix Coyotes.

Markus Näslund sa stal po tretíkrát v rade najproduktívnejším hráčom Vancouveru a so ziskom 75 bodov a 41 gólov si vytvoril svoje osobné maximá. V útoku mu výdatne sekundovala trojica Andrew Cassels, Todd Bertuzzi,  Brenda Morrison a obranné rady dirigoval Ed Jovanovski. Svoju prvú sezónu v NHL odohrali bratia Sedinovci a v bráne sa pravidelne striedala trojica Dan Cloutier, Bob Essensa a Felix Potvin.

Ak mužstvo postupuje do vyraďovacej časti z poslednej priečky, tak ľahkého súpera čakať nemôže. Presne to sa potvrdilo i v prípade Canucks a v prvom kole ľahli popolom v štyroch zápasoch proti favorizovanému Coloradu Avalanche.

Ďalší krok vpred nastal v sezóne 2001/02. Veľmi údernú dvojicu vytvorili Markus Näslund (40 gólov a 50 nahrávok) a Todd Bertuzzi (36 gólov a 49 nahrávok) a Canucks dokázali nazbierať 94 bodov. Vedenie klubu sa rozlúčilo s Donaldom Brashearom, Denisom Pedersonom a Drakem Berehowskym. V kádri naopak po rokoch privítalo bývalého kapitána Trevora Lindena z Washingtonu. K zvýšeniu sily mužstva pomohli i príchody Jana Hlaváča z Philadelphie a Trevora Letowskeho z Phoenixu.

V prvom kole play-off mali Canucks za súpera vysoko favorizovaný Detroit Red Wings a všetci čakali, že to bude jasná záležitosť červených krídel. Vancouver ale všetkých prekvapil a dokázal vyhrať prvé dva zápasy na ľade súpera. V treťom súboji ale prišiel v General Motors Place nečakaný zlom, keď Dan Cloutier pustil za svoj chrbát strelu z polovice ihriska vypálenú z hokejky Niklasa Lidstroma. Tento gól mal na Cloutiera a spol. tvrdý dopad a Detroit vyhral štyri zápasy v rade. Po sezóne sa začalo nahlas hovoriť o potrebe spoľahlivejšieho brankára, ktorý by v play-off dokázal spoluhráčov podržať.

Manažment Vancouveru tlaku nepodľahol a aj v ročníku 2002/03 vsadil na Dana Cloutiera. Rodák z Mount Laurier sa vedeniu odvďačil spoľahlivými výkonmi a počas celej sezóny bol oporou tímu. Markus Näslund, Todd Bertuzzi a Brandon Morrison vytvorili jeden z najlepších útokov ligy. Näslund nastrieľal 48 gólov a celkovo získal 104 bodov, Bertuzzi strelil len o dva góly menej. Švéd bojoval počas celej sezóny o post najproduktívnejšieho hráča ligy so svojim krajanom z Colorada Petrom Forsbergom. Markus napokon súboj s Forsbergom prehral až v poslednom kole a Avalanche zároveň v rovnakej chvíli preskočili v tabuľke Vancouver. Ani tento moment nemohol zmazať radosť z najlepšej základnej časti v histórii klubu, veď Canucks dokázali získať 104 bodov, čo sa im ešte nikdy predtým nepodarilo.

Do play-off vstúpili Näslundovci zlou nohou a po prvých štyroch zápasoch prehrávali v sérii so St. Louis Blues 1:3. Potom však zverenci Marca Crawforda zaradili vyššiu rýchlosť a po siedmom zápase mohli oslavovať postup do druhého kola.

Nažhavení Canucks nabehli na divochov z Minnesoty a veľmi rýchlo sa ujali vedenia 3:1 na zápasy. Potom sa však karta obrátila a v nasledujúcich dvoch súbojoch strelil Vancouver len tri, zatiaľ čo hráči Wild až dvanásť gólov. O všetkom sa tak muselo rozhodnúť až v siedmom zápase. V ňom mali Canucks výhodu domáceho prostredia. V General Motors Place vychádzalo všetko podľa scenára a v druhej tretine viedli domáci 2:0. Wild však predviedli divoký záver a v záverečných dvanástich minútach šokovali vypredané tribúny tromi gólmi. Po prehre 2:4 nastalo v GM Place hrobové ticho a Minnesota dokázala ako prvý tím v histórii otočiť stav z 1:3 v dvoch sériách po sebe.

Sklamanie z vypadnutia s Minnesotou hodili hráči Vancouveru za hlavy a aj v sezóne 2003/04 patrili k špičke NHL. Po razantnom štarte mali Crawfordovci po prvom mesiaci výbornú bilanciu 7-2-2-0. Vďaka skvelej forme Näslunda, Morrisona a Bertuzziho bojovali Canucks s Coloradom po celý čas o prvenstvo v Severozápadnej divízii. Súboj s Avalanche sa napokon zmenil na krvavú bitku.

V súboji proti Coloradu totiž dovtedy neznámy hráč Steve Moore zranil najväčšiu hviezdu Markusa Näslunda. Vancouver prehral tento zápas 0:1, ale oveľa viac ho bolela strata Švéda v nasledujúcich troch zápasoch. Spoluhráči Näslunda okamžite sľúbili pomstu a tá mala nastať v najbližšom súboji s Coloradom. Nasledujúci duel Canucks s Avalanche skončil remízou 5:5 a žiaden incident nenastal. Všetci si teda mysleli, že útok Moora na Näslunda je už zabudnutý. To bol však veľký omyl.

16. februára pricestovalo Colorado do General Motors Place a domácim zápas vôbec nevyšiel. Za stavu 2:9 sa rozhodol vziať spravodlivosť do vlastných rúk Todd Bertuzzi, ktorý zozadu prikorčuľoval k Moorovi a tvrdým úderom ho zložil na ľad. Následne ho začal mlátiť a Moore ostal bezvládne ležať na ľadovej ploche. Bezprostredne po tomto incidente bol prevezený do nemocnice, kde mu diagnostikovali zranenie krku a krčnej chrbtice. Vedenie NHL udelilo Bertuzzimu dištanc do konca sezóny a jeden z najproduktívnejších hráčov Vancouveru musel čeliť aj stíhaniu zo strany polície. Bertuzzi, ktorý dovtedy nazbieral v 69 zápasoch 60 bodov svoj čin oľutoval a počas vypočúvania sa dokonca rozplakal. Veľká časť verejnosti ho za tento brutálny čin odsúdila, ale spoluhráči sa do jedného postavili na jeho stranu.

Canucks strata Bertuzziho nevyradila z mieri a vo zvyšných stretnutiach základnej časti zaznamenali bilanciu 7-3-2-1. Colorado napokon získalo o jediný bod viac a mohlo sa tešiť z divízneho titulu.

Počas sezóny sa po rokoch do Vancouveru vrátil Jiří Šlégr, ale český obranca napokon dohral ročník v drese Bostonu Bruins. Z NY Rangers naopak do kádra Canucks pribudol jeho krajan Martin Ručinský. Ďalšími posilami boli Geoff Sanderson a Marc Bergevin.

Vancouver vsadil na severskú školu, veď v drese s kosatkou na hrudi pôsobili okrem Näslunda i bratia Sedinovci, Mattias Ohlund, Sami Salo, Magnus Arvedson, Jarkko Ruutu a brankár Johan Hedberg.

Do play-off vstupoval Vancouver bez Todda Bertuzziho, ale zároveň i s odhodlaním dokázať, že toto mužstvo je schopné získať veľký úspech.

V prvom kole boli Canucks vysokým favoritom. Ich súperom bolo totiž Calgary Flames. V prvých dvoch zápasoch na domácom ľade Vancouver raz vyhral a raz prehral. Výhra 2:1 v Calgary posadila Crawfordovcov na koňa, ale veľkou stratou bolo zranenie brankára Dana Cloutiera, ktorý si poranil koleno. Do brány sa postavil nerozchytaný Johan Hedberg a hneď jeho prvé vystúpenie sa skončilo prehrou 0:4. Tréner Vancouveru sa na základe nepresvedčivého výkonu Hedberga rozhodol zariskovať a do brány postavil neskúseného Alexandra Aulda.

V piatom zápase Auld nesklamal, ale jeho spoluhráči nevedeli nájsť recept na výborného Miiku Kiprusoffa v bráne Flames a po prehre 1:2 sa ocitol Vancouver na prahu vypadnutia. Canucks si zachovali pevné nervy a šiesty zápas dokázali vyhrať gólom v predĺžení 5:4. V riadnom hracom čase už pritom viedli 4:0!

V rozhodujúcom siedmom súboji prehrávali Canucks na domácom ľade 1:2, ale až do posledných sekúnd sa snažili vybojovať predĺženie. Napokon sa im to i podarilo a Matt Cooke rozjasal tribúny vyrovnávajúcim gólom šesť sekúnd pred koncom tretej tretiny.

Tesne pred vyrovnávajúcim gólom však inkasoval trest Ed Jovanovski a do predĺženia tak nastupovali plamene v početnej výhode. Canucks sa ubrániť nedokázali a v čase 1:25 rozhodol o postupe Calgary zlatým gólom Martin Gelinas.

V sezóne 2004/2005 mal patriť Vancouver opäť medzi najlepšie tímy NHL, ale vzhľadom na lockout ostali zámorské klziská prázdne.

Logá Vancouveru Canucks:


 

 

 

 

 

 

1970-78  - 1978-1996

 


1996 - do dnes


 

Tréneri: (17)
Hal Laycoe 1970/71-1971/72
Vic Stasiuk 1972/73
Bill McCreary 1973/74
Phil Maloney 1973/74-1976/77
Orland Kurtenbach 1976/77-1977/78
Harry Neale 1978/79-1981/82
Roger Neilson 1981/82-1983/84
Harry Neale 1983/84-1984/85
Bill Laforge 1984/85
Tom Watt 1985/86-1986/87
Bob McCammon 1987/88-1990/91
Pat Quinn 1990/91-1993/94
Rick Ley 1994/95-1995/96
Pat Quinn 1995/963
Tom Renney 1996/97-1997/98
Mike Keenan 1997/98-1998/99
Marc Crawford 1998/99- do dnes

Štadióny: (2)
Pacific Coliseum 1970/71-1994/95
General Motors Place 1995/96-do dnes

Divízne tituly: (4)
1975, 1992, 1993, 2004

Účasť v play-off: (20)
1975, 1976, 1979, 1980, 1981, 1982, 1983, 1984, 1986, 1989, 1991, 1992, 1993, 1994, 1995, 1996, 2001, 2002, 2003, 2004

Vyradené čísla: (2)
12 Stan Smyl C 1978/79-1990/91
99 Wayne Gretzky (v celej NHL)

Dresy Vancouveru Canucks (súčasné i historické):

 

 

 

 

 

 


 


 

 

 

Členovia Siene slávy: (4)
Frank Griffiths - majiteľ 1974/75-1993/94
Jake Milford – generálny manažér 1977/78-1983/84
Roger Neilson - tréner 1981/82-1983/84
Bud Piole – generálny manažér 1970/71-1972/73

Kapitáni: (11)
Orland Kurtenbach 1970/71-1973/74
bez kapitána 1974/75
Andre Boudrias 1975/76
Chris Oddleifson 1976/77
Don Lever 1977/78-1978/79
Kevin McCarthy 1978/79-1981/82
Stan Smyl 1982/83-1989/90
Dan Quinn 1990/91
Doug Lidster 1990/91
Trevor Linden 1990/91-1996/97
Mark Messier 1997/98-1999/00
Markus Naslund 2000/01-do dnes

Najlepšia sezóna: 2002/03 (45-23-13-1, 104 bodov) 
Najhoršia sezóna: 1971/72 (20-50-8, 48 bodov)

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář